Prečo sa tak strašne všet­kého bo­jíme? Prečo sa bo­jíme toho, čo si po­mys­lia druhí? Prečo sa bo­jíme na­ozaj po­ve­dať to, čo chceme? Prečo?

Aj ja som sa bála. Bála som sa dvad­sať ro­kov. Bála som sa po­ve­dať čo cí­tim, čo chcem, čo si mys­lím. A naj­viac som sa bála toho, čo si po­mys­lia druhí. Čo ak sa nie­komu ne­bude pá­čiť to, ako sa ob­le­čiem, čo po­viem, čo uro­bím alebo to, s kým pôj­dem von. Bála som sa ná­zoru oko­lia. Vždy som sa sna­žila byť “do­ko­nalá“, ale ne­šlo to. Ne­chá­pala som prečo. Sna­žila som sa po všet­kých strán­kach. Za­čala som sa stre­tá­vať len pre spo­loč­nosť s nor­mál­nymi  ľuďmi.

Po­zri s kým chodí. Po­zri čo má ob­le­čené. Po­zri s kým bola na párty. Po­zri…..

Ako to len mohla? No veru, ako som len mohla? Prečo ľu­dia rie­šia také ne­pod­statné veci, keď na svete je omnoho viac uda­lostí a tém, ktoré na­ozaj treba rie­šiť. Ale skôr by sme sa mali za­mys­lieť nad tým, prečo to zas rie­šime my. Prečo chceme ve­dieť ná­zor na sa­mých seba od dru­hých ľudí, keď stačí, aby sme sa po­zreli do zrkadla. Tam uvi­díme ako vy­ze­ráme. Ni­kto ne­vie lep­šie, aký sme, ako my sami. Alebo sa mý­lim?
tumblr_novocvb5QO1qc91i1o1_1280foto: na­po­le­on­four

Prečo sa stále bo­jíme dru­hých ľudí? Prečo máme trému, ak máme niečo po­ve­dať pred ľudmi. Prečo to tak, do čerta, je? Ne­viem. To je je­diné, čo viem k tomu po­ve­dať. Ne­exis­tuje na ce­lej pla­néte člo­vek, ktorý by sa nie­čoho ne­bál. Ale čo nám v tom bráni? Je to ne­bo­daj ego, po­vaha, zve­ro­kruh, vie­tor, slnko? Všetko sú to iba vý­ho­vorky! Ne­bo­jíme sa ľudí, ale seba! Bo­jíme sa svojho vnútra. Všetky obavy a strach si vy­tvá­rame sami.

Te­raz si po­viete, že je to všetko pekné, ale ako zre­a­li­zo­vať to, aby z nás opa­dol strach. Ne­bu­dem pí­sať ako, lebo na to musí prísť každý sám. Pop­ravde ani ja ne­viem, či som na to už prišla. Je­diné na čo som prišla, je to, že si idem uží­vať ži­vot pl­nými dúš­kami. Pre­sta­nem pre­mýš­ľať o tom, čo si ľu­dia o mne mys­lia.

Ne­chala som si ujsť veľa šancí kvôli dru­hým. Či už to bola ro­dina, ka­ma­ráti, uči­te­lia alebo moji známi. Ve­ľa­krát som ne­spra­vila a ne­po­ve­dala to, čo som chcela, kvôli tomu, že som sa bála. Jed­ného dňa na­stal prvý zlom, kedy som sa od­hod­lala po­slať môj člá­nok do re­dak­cie od­zadu.sk. O pár dní ne­skôr ho uve­rej­nili a ni­kdy v ži­vote som ne­bola na seba tak hrdá ako v ten deň. Keď som vi­dela pri­bú­da­júce “lajky“ a zdie­ľa­nia na Fa­ce­bo­oku srdce mi za­kaž­dým pod­sko­čilo. Dnes Vám už pí­šem asi piaty člá­nok a bez ohľadu na to, či sa Vám páči, mô­žem po­ve­dať, že som na seba hrdá, že som to do­ká­zala a ko­nečne som na­šla niečo, čo ma baví. Ve­rím, že čo­skoro na­stane aj ďalší zlom v mo­jom ži­vote. Mu­sím sa pri­znať, že ne­vy­stu­pu­jem pod pra­vým me­nom. Prečo? Sama to ne­viem. Asi preto, že sa bo­jím. Ale sľu­bu­jem Vám, že čo­skoro bude hore hrdo svie­tiť už moje pravé meno. Te­raz ešte nie je ten správny čas.

 

Tak teda prečo sa bo­jíme ná­zoru dru­hých na nás sa­mých? 😉

co­ver foto: na­po­le­on­four

Komentáre