Rozišli sa. Po piatich mesiacoch nekončiacej, dych berúcej lásky. Nie spokojnosti či pokoja. Nič také spolu neprežívali. Nemohli. Boli jedným z tých párov, ktorým nikto nerozumie. Pred tým, než sa prvý krát stretli, obaja boli depresívne duše, večne zachmúrení umelci, odetí vo všetkých odtieňoch čierno-čiernej. Absencia slov.

Zrazu boli takí šťastní, usmiati a krásni. Človek by povedal, že to nemôžu byť tí istí, ktorých ste poznali predtým. Ona,  introvertná, tichá s plnou hlavou nevyrieknutých ideí. On. On. Bezhraničná fantázia. Slobodne poletujúce myšlienky tu a tam. Priamy, neoblomný pohľad.

Spojenie ich svetov, zdieľanie lásky, času, bytia, pohľadov na umenie, porozumenia. Let medzi oblakmi. Let ponad dúhu. Patrili k sebe. Museli.

Postupne, keď cez dúhovo sfarbené sklá okuliarov mladej čistej zaľúbenosti začali vnímať i niečo iné ako vyznania lásky, prišlo to, o čom nikto z nás nechce počuť. Prvá výčitka. Prvá hádka. Prvá…

Rozhovory sa končili pri Nechaj tak, To je dobré, Nie, nehnevám sa… Každý z nás si tým prechádzal. Jedného dňa to príde. Moment, keď je potrebné uvažovať reálne. O reálnej kariére. O škole. O pracovných príležitostiach, ktoré istým spôsobom, väčšinou negatívne, ovplyvnia náš vzťah. O budúcnosti. O sebe. Priznajme si, niekedy skrátka myslíme na seba viac ako na iných, pretože každý jedinec sa z nášho života môže vytratiť.

Ty, ja, on, ona však zostaneme stále tými istými osobami, ktoré keď si nechajú ujsť šancu, už ďalšiu od života dostať nemusia.

Premýšľala. Dlho. On tiež. Svoju šancu však nenechala odísť prvým rýchlikom. Prestížna vysoká škola v Prahe, také čosi sa len tak neodmieta. Rozhodli sa. Skúsia to na diaľku. Tŕnistá cesta. Boj. Hádky. Kilometre delili nie len ich telá, ale i lásku. Výčitka za výčitkou. Ticho. Pokoj.

Keď sa však stretli, milovali sa. Nemohli bez seba existovať. Nedokázali… Napätie, hnev a ďalšie výmeny názorov však vnášali do ich vzťahu neistotu. Trápenie. Slzy. Obaja duchom neprítomní. Postupne prišlo najhlbšie dno. Depresie. Musel to skončiť. Hneď. Odpútať sa.

Zaplavil ho pocit úľavy a úžasnej slobody. Dovtedy sa dusil zviazaný lanami pod hladinou divej rieky. Zrazu sa mohol pokojne  prejsť. Sám. Mal čas na seba. Mohol maľovať bez obmedzení koľko hodín sa mu len zažiadalo. Prvý deň. Druhý deň. Tretí deň však zistil, že mu čosi chýba… Ktosi. Myšlienka na slzy kotúľajúce sa ako perly na jej tvárach mu nedovolila zažmúriť oka.

Ona. Sedela. Pozerala do steny. Nevnímala. Nežila. Hlavou jej otriasala jediná myšlienka: Ako len mohol? Na jeho naliehanie sa stretli. Chcela sa  hnevať. Chcela ho nenávidieť. Chcela.. V hlave jej zurčalo. Mĺkve objatie. Slová, vety, diskusia. Porozumenie. Opäť sa im v očiach zjavili iskry. Plamienok vášne a citu. Ľúbia sa. Stále. Dodnes. Silno, hlboko, pokojne. Občas ich vidno vonku. Držia sa za ruky. Pevne. Dlaň toho druhého už zo svojej nepúšťajú.

Nie všetko sa vždy končí ako v romantických príbehoch. Nie každý vzťah vydrží stovky kilometrov. Je však isté, že každého z nás čaká nejaký životný  happyend. Možno už dnes. Možno zajtra. Možno sa skrýva za najbližším rohom. Stačí sa len poobzerať.

zdroj fotografií: elitedaily