Roz­išli sa. Po pia­tich me­sia­coch ne­kon­čia­cej, dych be­rú­cej lásky. Nie spo­koj­nosti či po­koja. Nič také spolu ne­pre­ží­vali. Ne­mohli. Boli jed­ným z tých pá­rov, kto­rým ni­kto ne­ro­zu­mie. Pred tým, než sa prvý krát stretli, obaja boli dep­re­sívne duše, večne za­chmú­rení umelci, odetí vo všet­kých od­tie­ňoch čierno-čier­nej. Ab­sen­cia slov.

Zrazu boli takí šťastní, usmiati a krásni. Člo­vek by po­ve­dal, že to ne­môžu byť tí istí, kto­rých ste po­znali pred­tým. Ona,  in­tro­vertná, ti­chá s pl­nou hla­vou ne­vy­riek­nu­tých ideí. On. On. Be­z­hra­ničná fan­tá­zia. Slo­bodne po­le­tu­júce myš­lienky tu a tam. Priamy, ne­ob­lomný po­hľad.

Spo­je­nie ich sve­tov, zdie­ľa­nie lásky, času, by­tia, po­hľa­dov na ume­nie, po­ro­zu­me­nia. Let me­dzi ob­lakmi. Let po­nad dúhu. Pat­rili k sebe. Mu­seli.

Po­stupne, keď cez dú­hovo sfar­bené sklá oku­lia­rov mla­dej čis­tej za­ľú­be­nosti za­čali vní­mať i niečo iné ako vy­zna­nia lásky, prišlo to, o čom ni­kto z nás nechce po­čuť. Prvá vý­čitka. Prvá hádka. Prvá…

HBO-GIRLS-boyfriend

Roz­ho­vory sa kon­čili pri Ne­chaj tak, To je dobré, Nie, ne­hne­vám sa… Každý z nás si tým pre­chá­dzal. Jed­ného dňa to príde. Mo­ment, keď je po­trebné uva­žo­vať re­álne. O re­ál­nej ka­ri­ére. O škole. O pra­cov­ných prí­le­ži­tos­tiach, ktoré is­tým spô­so­bom, väč­ši­nou ne­ga­tívne, ovplyv­nia náš vzťah. O bu­dúc­nosti. O sebe. Pri­znajme si, nie­kedy skrátka mys­líme na seba viac ako na iných, pre­tože každý je­di­nec sa z nášho ži­vota môže vy­tra­tiť.

Ty, ja, on, ona však zo­sta­neme stále tými is­tými oso­bami, ktoré keď si ne­chajú ujsť šancu, už ďal­šiu od ži­vota do­stať ne­mu­sia.

Pre­mýš­ľala. Dlho. On tiež. Svoju šancu však ne­ne­chala od­ísť pr­vým rých­li­kom. Pre­stížna vy­soká škola v Prahe, také čosi sa len tak ne­od­mieta. Roz­hodli sa. Skú­sia to na diaľku. Tŕ­nistá cesta. Boj. Hádky. Ki­lo­metre de­lili nie len ich telá, ale i lásku. Vý­čitka za vý­čit­kou. Ti­cho. Po­koj.

Keď sa však stretli, mi­lo­vali sa. Ne­mohli bez seba exis­to­vať. Ne­do­ká­zali… Na­pä­tie, hnev a ďal­šie vý­meny ná­zo­rov však vná­šali do ich vzťahu ne­is­totu. Trá­pe­nie. Slzy. Obaja du­chom ne­prí­tomní. Po­stupne prišlo naj­hl­b­šie dno. Dep­re­sie. Mu­sel to skon­čiť. Hneď. Od­pú­tať sa.

Za­pla­vil ho po­cit úľavy a úžas­nej slo­body. Do­vtedy sa du­sil zvia­zaný la­nami pod hla­di­nou di­vej rieky. Zrazu sa mo­hol po­kojne  prejsť. Sám. Mal čas na seba. Mo­hol ma­ľo­vať bez ob­me­dzení koľko ho­dín sa mu len za­žia­dalo. Prvý deň. Druhý deň. Tretí deň však zis­til, že mu čosi chýba… Ktosi. Myš­lienka na slzy ko­tú­ľa­júce sa ako perly na jej tvá­rach mu ne­do­vo­lila za­žmú­riť oka.

michela-ravasio-deal-breakers-dating-800x400

Ona. Se­dela. Po­ze­rala do steny. Ne­vní­mala. Ne­žila. Hla­vou jej otria­sala je­diná myš­lienka: Ako len mo­hol? Na jeho na­lie­ha­nie sa stretli. Chcela sa  hne­vať. Chcela ho ne­ná­vi­dieť. Chcela.. V hlave jej zur­čalo. Mĺkve ob­ja­tie. Slová, vety, dis­ku­sia. Po­ro­zu­me­nie. Opäť sa im v očiach zja­vili is­kry. Pla­mie­nok vášne a citu. Ľú­bia sa. Stále. Do­dnes. Silno, hl­boko, po­kojne. Ob­čas ich vidno vonku. Dr­žia sa za ruky. Pevne. Dlaň toho dru­hého už zo svo­jej ne­púš­ťajú.

Nie všetko sa vždy končí ako v ro­man­tic­kých prí­be­hoch. Nie každý vzťah vy­drží stovky ki­lo­met­rov. Je však isté, že kaž­dého z nás čaká ne­jaký ži­votný  hap­py­end. Možno už dnes. Možno zaj­tra. Možno sa skrýva za najb­liž­ším ro­hom. Stačí sa len po­ob­ze­rať.

zdroj fo­to­gra­fií: eli­te­daily

Komentáre