Od malička som si myslela, že moji rodičia, starý rodičia, či Barbie a Ken sa ľúbia na život a na smrť. Verila som, že keď sa človek zaľúbi je to dokonca života. Cíti nekonečnú lásku, šťastie a hlavne oporu v človeku, do ktorého sa zaľúbi. Pravda však bola skrytá niekde úplne inde.
Čím som bola staršia a pozorovala svet okolo seba, začala som si uvedomovať, že žiadna láska nemusí byť večná. K tomuto presvedčeniu ma priviedol aj rozvod mojich rodičov. Vtedy svet okolo mňa akoby stratil všetko šťastie. Dnes, keď už prešlo zopár rokov, môj rozum a aj ja sama som sa vyvíjala a stále sa vyvíjam, som dospela k záveru, že žiadna láska nie je večná a že aj vo vzťahu sú ľudia aj smutní či nahnevaní. Prečo to tak ale je ?
Aj ja som sa pár krát zaľúbila. Šialene a šťastne. Prišli však mraky, ktoré toto šťastie zmyli ako kriedu z chodníka.
Myslela som si, že taký šťastný pocit už nezažijem. Až do momentu, kým do môjho života láska opäť nezaklopala.
V moment, keď sa tak stalo, som dlho rozmýšľala, či jej otvorím dvere dokorán a pustím ju k sebe „domov“.
Možno som to nemala urobiť. Možno som jej mala povedať, nech príde neskôr. Nejde o to, že by človek, ktorý vstúpil spolu s ňou bol zlý. Že by mi nechcel splniť všetko, čo mi vidí na očiach… Len rozmýšľam, prečo sa necítim taká šťastná ako na začiatku? Zamýšľam sa nad tým, ako môžu byť ľudia z lásky nešťastný. Možno je to len preto, že nie sú spokojní sami so sebou. Možno tým, že im nevyhovuje niečo na ich polovičke, možno sú v tom ich rozhodnutia, možno správanie možno ďalších tisíc vecí.
Zobraziť celú galériu (1)Je to beh na dlhú trať a otázky, ktoré mi víria v hlave nemajú odpoveď. Pokrútim hlavou, nahodím ten nesmelý úsmev a snažím sa brať veci také aké sú. Veď predsa každá z nás túži po nekonečne šťastnej láske, alebo sa mýlim?
