Opýtal sa ma, či budem akceptovať to, že už nebudeme spolu. Vraj to nefunguje a on musí ísť ďalej. A tak tu teraz sedím sama, počúvam pesničky, ktoré kedysi patrili len nám dvom a píšem. O mne a o ňom.
Pravda je, že mi chýba. Chýba mi tak veľmi, že by som zniesla všetku bolesť na svete, ak by som vedela, že ho zajtra uvidím. Chýba mi tak veľmi, že ak by to bolo možné, minula by som všetky moje úspory na to, aby som nasadla na prvé lietadlo a mohla ho vidieť.
Viem, že sme boli rozdielni. Ja som bola zamilovaná, uvažovala som skôr citom. A on bol racionálny, veľmi praktický a hneď vedel všetko posúdiť. No napriek tomu sme sa stretli uprostred a navzájom sme sa milovali. Takže som sa čudovala, keď ma v ten osudný večer nechal ísť. Keď ma nechal stáť na chodníku a dívala som na jeho vzďaľujúci sa chrbát.
Som už unavená. Som unavená z toho, že musím stále v niečom hľadať zmysel. Chcem sa vrátiť k tým jednoduchým dňom, kedy bola najťažšia otázka, ktorý film bude hrať v pozadí, zatiaľ čo sa my dvaja budeme bozkávať a bozkávať.
Dnes, keď som si upratovala izbu, som našla papierik, na ktorom boli napísané naše mená. Moja myseľ sa vrátila do doby, kedy sme boli obidvaja mladší, slobodní (aj napriek tomu, že sme boli spolu) a láska bola životom a nie smrťou.
Chýba mi tak veľmi, že sa to ani povedať nedá. Chýba mi to teplo, ktoré som pocítila vždy, keď sa na mňa pozrel. Chýba mi pocit domova, ktorý som mala len pri ňom. Chýbajú mi naše spoločné veci, ktoré sme robili len my dvaja. No som rada, že určitým spôsobom sme stále spolu, aj keď je to len na papieri.
Je to jediný spôsob, ako ťa môžem mať stále pri sebe.
Zdroj: thoughtcatalog.com
