Hovorí sa, že láska príde človeku do života presne vtedy, kedy je ten správny čas. O tom, že to nemusí znamenať aj „navždy“, však už nechce počuť nik. Niekedy je skutočná i krásna, no pritom nie tá pravá. Ja si však myslím, že niekedy aj je pravá, ale ukázala sa v dobu, kedy všetky okolnosti pracovali proti nej. Akoby občas nemala šancu pri nás ostať, i keď jej základ bol naozaj silný.
Možno sme si súdení, možno sme skvelý pár a možno je naše puto silnejšie než akékoľvek iné. Ale život sa s nami zahráva a vyzerá to tak, že by sme boli dokonalí, ak by sme sa stretli v tom ďalšom. Alebo sa naše duše prepojili už v tom minulom a preto sa tak ľahko našli? Ktovie, na iné životy veľmi neverím, no v čo verím, je fakt, že táto láska by mala dostať šancu.
Láska, ktorá prišla v nevhodnú chvíľu
Vraj až neskôr zistíme, že vzťahy nás mali niečo naučiť, niekam posunúť. Že neboli náhodou a vždy prišli vtedy, kedy mali. Škoda, že nie všetky majú šťastný koniec. Nie preto, že by to tí dvaja nechceli. Ale preto, že to snáď nechce celé ich okolie. Ľudia, práca, povinnosti, nečakané problémy, iné životné ciele, … to všetko sa spojí a bojuje proti niečomu tak čistému a krásnemu, ako je milovanie.
Čo ak sme si súdení, ale nejaký omylom (alebo zázrakom) sme sa stretli na nesprávnom mieste a v nesprávnom čase? Keby naše životy vyzerali inak, keby sme mali šancu chytiť ich do vlastných rúk, mohlo to byť naozaj nádherné. To sú otázky, ktoré mi budú vŕtať v hlave vždy, keď si spomeniem na tvoju tvár. Zakaždým, keď ma v srdci zahreje pri myšlienke na to, ako sme si krásne sadli v tých najdôležitejších veciach.
Ak by som mohla, naháňala by som ju na každom rohu a prosila ju, aby mi ťa vrátila, ale najmä, aby nám ju už nič nepokazilo. Láska sa však nedá chytiť. A tak mi neostáva nič iné, len dúfať, že sa možno ešte raz stretneme. V tom správnom čase a na správnom mieste.
