Stáva sa to často. Si bez ci­tov. Si ako vy­pra­hnutá púšť, na kto­rej ne­náj­deš vodu. Púšť, ktorú ne­obýva ni­kto. Je vy­pra­hnutá, je ne­obý­va­teľná a vô­bec nie je prí­jemná. Máš nie­kedy po­cit, že tvoja duša a tvoje srdce sú z ka­meňa? Že ne­do­ká­žeš po­chvá­liť ani svoju naj­lep­šiu ka­ma­rátku, že ne­do­ká­žeš po­ďa­ko­vať svo­jej mame a každý je len „nie­kto“? Je to bežné. Bo­hu­žiaľ. Ach, tie žen­ské.

Kričí naňho, aby od­išiel, no pri­tom nechce, aby od­išiel.

Plače, že ne­vie, čo k nemu cíti, no pri­tom si ne­vie pre­sta­viť ži­vot bez neho.

Kričí naňho, prečo pí­sal tej žen­skej, pri­tom sama ob­čas sníva o nie­kom sláv­nom.

Nie, toto nie je oso­čo­va­nie na ženy. A nie je to ani vtipné. Vô­bec. Ale nie­kedy mám po­cit, že si za­slú­žime po­riadnu facku. Od ži­vota. Plnú bo­lesti a zo­bu­de­nia sa. Áno, my, ženy. Krehké by­tosti plné ci­tov, ktoré však ve­dia po­riadne vy­buc­hnúť, ob­čas ne­ve­dia čo chcú, ale chcú byť ne­zá­vislé.

large (3)

we­he­ar­tit.com

Chceme byť ne­us­tále do­ko­nalé. Pre svojho mi­lého, pre svoju ro­dinu, či pria­te­ľov. Po­tom sa stane, že chceme viac a za­čí­name od­há­ňať svo­jich najd­rah­ších ľudí zo svojho ži­vota.

Vieme byť riadne se­becké. Ja aj ty. Ob­čas mys­líme len na seba a mys­líme si, že je správne ak od seba odo­že­nieme lásku. Mys­líme si, že je v po­riadku, ak chceme pre seba to naj­lep­šie (čo aj je v po­riadku), no ne­skôr po­cho­píme, že iba ne­zmy­selne blú­dime a zau­jí­mame sa iba sa­mým se­bou.

Ak je v na­šom vzťahu zlé ob­do­bie, okam­žite sa roz­chá­dzame a hľa­dáme na tom dru­hom ne­dos­tatky, len aby sme na ňho za­budli. To je náš večný prob­lém. Bo­jíme sa skla­maní,

Ob­čas samé vy­vo­láme hádky. Len tak. Pre­tože nás to baví. Po­tom sa di­víme, ako nás una­vení a vy­si­lení muži opúš­ťajú. Vieme byť riadne ná­la­dové, ne­vieme čo chceme. Pla­čeme, o päť mi­nút sa ra­du­jeme.

Je na­ozaj dobré, ak svoj ži­vot ži­ješ. Ak si uží­vať emó­cie. No po­viem ti, že si slečna bez­citná. Možno si po­vieš, že mi­lu­ješ, ako len do­ká­žeš, no za­mýš­ľala si sa nie­kedy nad tým, že nie je dobré, ak si ne­us­tále roz­hodná, ak kri­číš po ňom len tak, od­há­ňaš ho, no pri­tom ho chceš v tvo­jom ži­vote? Áno, to je bez­cit­nosť. Mnoho z nás ňou trpí a ja nie som vý­nim­kou.

Ob­čas sa po­pá­lime, po­vieme veci, ktoré sme nech­celi po­ve­dať a ro­bíme veci, ktoré sme nech­celi uro­biť. A to ma mrzí. Mi­lu­jem naše po­hla­vie a našu vý­ni­moč­nosť, no v tomto sa máme čomu učiť. Chceme nie­kedy až prí­liš veľa od ži­vota a po­tom sa ne­zmy­selne za­mo­tá­vame. Ne­ve­ríme na pravú lásku, lebo vraj tá už dnes ne­exis­tuje a aj tak bu­dúc­nosť je len o roz­vo­doch, no aj tak ju hľa­dáme. Nie­kedy si sami str­pču­jeme cestu ži­vota, po kto­rej krá­čame.

large (4)

we­he­ar­tit.com

Sme skrátka bez­citné.

Si bez­citná. 

Po čom máš tú­žiť viac, ak nie po úp­rim­nej láske a šťastí? 

Čo v ži­vote kraj­šieho za­ži­ješ, ak nie lásku, po­cho­pe­nie a dob­rých ľudí okolo seba?

Takže milá slečna bez­citná,

Pred­tým, ako nie­kedy po­šleš preč zo svojho ži­vota, uisti sa, či to mys­líš na­ozaj.

Mi­luj! Vrúcne! Ne­boj sa lásky.

Komentáre