Žiarivé slnečné lúče jemne dopadajú na okraj žalúzií. V pozadí sa pod silným čelom postele črtá silueta ženy, ktorá zmätenými úkonmi naznačuje pohyb. Pomalým tempom otvára oči a postupne sa preberá. Obúva si svoje mäkké papuče a stále akosi neisto šmátra rukou po zamatovom župane. Presunie sa do kuchyne pohybom, ktorý sa ani nepodobá pravidelnému rytmu. Naleje vodu do kanvice pripraví si šálku, do ktorej nasype dve lyžičky kávy. Po cvaknutí kanvice naleje vodu do šálky, ale len do polovice.
Druhú polovicu zaleje mliekom nasype doň rovnako dve lyžičky cukru premieša a rovnako arytmickým krokom kráča k preskleným dverám smerujúcim na slnkom zaliatu terasu. Sedí tam potichu a sleduje tú krásu, ktorú so sebou prináša začínajúci sa deň.
Kto by bol povedal, že tá žena raz do kuchyne tancovala. Že hneď ako zacítila tie jemné lúče okamžite vyskočila z postele. Bez rozmýšľania načiahla ruku za svojim županom a radostne ho na seba prehodila jediným mávnutím. Ku káve si urobila wafle so šľahačkou a ovocím a s entuziazmom roztvorila tie presklenné dvere, zhlboka sa nadýchla čerstvého ranného vánku rozdávajúc pritom úsmevy vôkol seba aj napriek tomu, že ju aj tak nikto nevidel.
Zobraziť celú galériu (5)Keď však príde na rad srdce, je to komplikovanejšie než sa zdá
Ona sama to však prirovnávala k zlomeným rebrám. Vždy to vravievala. „Zlomené srdce je ako zlomiť si rebrá. Nikto to nevidí, no bolí to každým nádychom.“ Taktiež sa držala jedného príslovia: „Srdcia sú divoké tvory, preto sú rebrá jeho klietkou.“ Úprimne, neviem čo má s tými rebrami. V živote by mi nenapadlo toľko metafor spojených práve s nimi. Nuž ona bola taká.
Bola výnimočná. Akosi na to však zabúdala. Videla som to na nej. Dostala obrovský úder a poznačilo ju to i keď sama si to odmietala pripustiť. Vraj je to normálne. Akási fáza vzdoru, ktorá prichádza ruke v ruke s výkyvmi nálad, čo je podľa môjho skromného názoru krajšie nazvaná diagnóza bipolárnej poruchy. Toto všetko sa však dá opísať jedným jediným slovom a to je presne to, čím bola táto žena zrazená na kolená. Sklamanie.
Milovala. Tak ako je to len pre ľudskú bytosť možné. Aj napriek mnohým prekážkam a neskorým uvedomeniam, že poniektorí ľudia jej skrátka život zoslal len preto, aby si z toho vzala ponaučenie, vietor ju zavial aj trochu ďalej akoby si dokázala predstaviť.
Prišlo to náhle, ako blesk z jasného neba, a práve preto mala pocit, že to nie je náhoda.
Zobraziť celú galériu (5)zdroj: unsplash.com
Zobraziť celú galériu (5)Náhody predsa neexistujú nie? Aj to som od nej počula nie jedenkrát. Vraj to bol osud. Iste, určité vonkajšie okolnosti sa nebezpečne blížili k tomu aby som to tak definovala aj ja avšak bola som si vedomá, že nadprirodzené veci v reálnom živote nemajú svoje vyhradené miesto na parkovanie. Žiaľ, náš reálny svet nie je netflix.
Netvrdím, že neexistujú šťastné konce. Samozrejme, že áno, sú ale predovšetkým vydláždené strmejším chodníkom ako nám ukazujú naše obľúbené seriály a romantické filmy, z ktorých je len mizivá menšina zakončená „prekvapivým“ koncom. Na slovo prekvapivý som dala dôraz s určitým zámerom, pretože ak aj náhodou romantický film zakončia tragickejším, no stále epickým koncom, ľudia ostanú prekvapení.
Nečakajú to, pretože automaticky rátajú s tým, že hlavní hrdinovia sa za každú cenu nájdu aj v tom najhustejšie pretkanom životnom labyrinte a ostanú spolu šťastne až na veky. To je ale pravdepodobné aj v reálnom živote, ide tu však omnoho viac o detaily, ktoré s toľkou radosťou prehliadame.
Paradoxne civíme len na konečný produkt. A tým je vzťah. Myslíme si, že môžeme prežívať romancu presne ako naši vytúžení filmoví hrdinovia. Pravda. Vidíme aký majú krásny vzťah ale nikto už nezájde do detailov toho, čo musia prekonať a obetovať na to, aby uskutočnili svoju rozprávku a presne to je to, čo sa stalo aj tejto žene. Bolo to však o niečo smutnejšie.
Zobraziť celú galériu (5)Ona bola divoká, no zároveň jemná. Silná, mala však láskavé srdce, ktoré porozumelo každej osamelej a zranenej duši. Nie vždy to dávala najavo, človek sa predsa musí nejak kryť pred neľútostným svetom plnom závisti a hnevu. Stretla muža, o ktorom už mala predkreslenú mienku, bol maketou. Rozhodla sa zariskovať. Skočila do toho strmhlav, pretože aj to bola jedna z jej charakterových čŕt. Dostala však len chvíľu. Oproti nekonečnu to bola ľahko prehliadnuteľná omrvinka, ktorá ju dostala do tohto bezduchého stavu. Obetovala toho veľa. Najhoršie na tom bolo, že bola ochotná ba dokonca pripravená obetovať toho viac. On však nie.
Držal sa toho, čo poznal a nebol ochotný riskovať niečo, čo preňho nebolo stopercentné. Strácal ju. Vedel to, no nič s tým neurobil. Utiekol a nechal ju len tak stáť uprostred daždivej noci samú, pretože všetko, čo mala mu z lásky odovzdala. On si to vzal a zbabelo ušiel preč. Od tej doby sa opakoval nie len ten ranný, ale rovno celodenný stereotyp. Videla som v jej očiach tú bolesť, s ktorou dennodenne bojovala, ale aj napriek tomu zakaždým v sebe našla ešte malý kúsok sily na to, aby sa na všetkých usmiala a dala im nádej, že jedného dňa to všetko prejde a ona bude opäť žiť s tou iskrou v očiach užívajúc si každý deň a všetko, čo so sebou prinesie.
Prešlo dlhých 11 mesiacov a dívam na sa ňu s hrdosťou. Pýcha zalieva každú moju bunku, keď ju vidím ako znovu tancuje. Tentokrát však bez toho, aby niečo skrývala. Som síce len nemý odraz zrkadla, no som neskutočne šťastná, že je to opäť ona. Môžem hrdo prehlásiť, že som sa znovu našla a som za to neskutočne vďačná.
