Pre­šiel už ne­jaký ten pia­tok, no ja si stále na teba ob­čas spo­me­niem. Chýba mi  tvoja bez­sta­rost­nosť, tvoj hu­mor, tvoj opti­mis­tický po­hľad na svet a ne­us­tála ochota vy­ča­riť úsmev na tvári osobe, ktorá ti je blízka. Stále som sa s te­bou veľa na­smiala. Keď som bola smutná,  bol si prvý, kto ma ute­šo­val.

Ako čas ply­nul za­čali sme si pí­sať viac, až sme si pí­sali ne­us­tále. Za­čali sme sa úmy­selne a často stre­tá­vať.  Dô­ve­ro­vala som ti a brala ťa ako naj­lep­šieho ka­ma­ráta. Mys­lela som si, že u teba je to rov­naké.

Žiaľ druhí vi­deli už oveľa skôr to, čo ja som vi­dieť nech­cela. Moje ka­ma­rátky a spo­loční známi nás za­čali dá­vať do­kopy.  Smiala som sa, nech neb­láz­nia. Mu­sím sa pri­znať, áno,  bolo mi s te­bou veľmi dobre. Tvoja spo­loč­nosť a po­zor­nosť mi li­cho­tila, ale sú­vis­losti mi akosi ne­do­chá­dzali.

Bola som  mladá a hlúpa.

Kon­trolka v hlave mi blikla až  keď si mi za­čal dá­vať dar­čeky. Ne­dá­valo mi to zmy­sel. Keď si chcel byť som­nou každú jednu voľnú chvíľu. Nie­kedy aj na­silu.  Cí­tila som sa pod tla­kom. Všetko by to bolo v po­riadku, keby sme obaja cí­tili to isté.

Keď som od teba do­stala bielu ružu, ve­dela som, že mu­sím za­sta­viť to, čo som mala za­sta­viť omnoho skôr. Zrazu som vi­dela to, čo os­tatní už dávno a veci za­čali do seba za­pa­dať.

Za­čala som ti dá­vať na­javo ako sa veci majú. Najprv jemne a opatrne, ale ty si si ne­dal po­ve­dať.  Chá­pem, za­ľú­bený člo­vek vidí tiež len to, čo chce vi­dieť. Alebo as­poň dúfa a verí.

Bol si do­tie­ravý a ne­ob­lomný. Láska sa však  vy­nú­tiť nedá.  Pa­mä­tám si  chvíľu, keď som bola k tebe  na­ozaj hnusná. Mala som ťažký deň a skrátka som vy­buchla. Cí­tila som sa hrozne.  Aj po­tom, ako som sa do­zve­dela, že to ťažko zná­šaš.

Pre­ru­šil si som­nou kon­takt. Od­vtedy sme sa ne­vi­deli.
Stra­tila som veľmi dob­rého ka­ma­ráta.

Viem však, že te­raz si šťastný a som na­ozaj rada.

Chcem ti však po­ve­dať jednu vec. Pre­páč mi. Pre­páč mi, že som bola slepá  a se­becká. Že som ti dá­vala plané ná­deje. Aj keď som si  ich ne­uve­do­mo­vala.
Viem,  ako bo­lia ne­opä­to­vané city, pre­páč  mi za tú bo­lesť, ktorú som ti spô­so­bila.

Ne­po­znám ni­koho s ta­kým bez­sta­rost­ným hu­mo­rom, aký máš ty. A presne tá tvoja bez­sta­rost­nosť a by­tie nad ve­cou mi ob­čas chýba.

Kto­vie, možno sa nie­kedy v ži­vote ešte spolu ako ka­ma­ráti za­sme­jeme…

 

ti­tulná foto: eli­te­daily.com

Komentáre