Chodím ulicou a rozmýšľam o sebe, o živote, o svojich chybách. Mám pocit, že sa mi všetko rozpadá a ja sa celé dni snažím presvedčiť, že som v poriadku. No pravdou je, že mám strach. Strach, že je už neskoro. Že je neskoro na pravé priateľstvo, je neskoro na pravú lásku a je neskoro na plnenie snov. Cítim sa tak osamelá, tak bez nádeje.
Všetko, čo v mojom živote dávalo zmysel je preč a ja každý deň zažívam ten istý a vyčerpávajúci stereotyp. Som zmätená. Zmätená z ľudí, z pocitov a tak len v tichosti kráčam a nechávam sa pohlcovať myšlienkami. Cítim, že môj život potrebuje zmenu. Zásadnú zmenu, ktorá mi ukáže správny smer. A tak len čakám na niečo nové. No to čakanie ma ubíja a dennodenne mi berie nádej. Rozhodla som sa, že KONČÍM…
Končím s čakaním na niečo, čo nikdy nepríde. Uvedomila som si totiž, že nikto ťa neposunie v živote ďalej, ak to neurobíš sám. Už nechcem stáť na jednom mieste, obzerať sa za seba, za svoje chyby. Poučila som sa, pretrpela som, sama som sa zdvíhala z úplného dna, a teraz tu stojím silnejšia než kedykoľvek predtým.
Zistila som, že nikdy nie je príliš neskoro. Vždy dokážeš to, čo chceš, ak v to veríš. Trvalo mi dlho postaviť sa z toho dna, zbaviť sa pocitu, že už nič nemá význam, a že je už príliš neskoro. Teraz už som schopná zmeniť svet, ale musela som začať od seba.
