Občas túžim splynúť s okolím ako rieka, ktorá pokojne tečie hlboko v lese. No viem, že to nedokážem, pretože som tichým pozorovateľom vlastného života. Cítim sa, akoby som vystúpila zo svojho tela a hľadela na seba z výšky. Ako keby som nebola tým, kým som. Len sa hrala na niekoho, kým by som chcela byť. A nedarilo sa mi to.
Túžim po tom nesmierne moc – byť ako rieka. Raz divoká, rozbúrená a hlučná. Inokedy až vášnivo pokojná, nežne obmývajúca brehy a zvieratá. Neskôr zas neuveriteľne tichá, plná nehy a lásky. Byť ako rieka, ktorá si ide svojou cestou, nič a nikoho nerieši a ak sa pred ňou objaví nejaká prekážka, hravo ju zmetie z cesty, pretože je silnejšia než všetko ostatné.
zdroj: pexels.com
Neznášam dni, kedy sa cítim ako tichý, nikým nepovšimnutý pozorovateľ. Som súčasťou davu alebo istej spoločnosti ľudí, ale v skutočnosti sa necítim byť jeho súčasťou. Hlavou som niekde úplne inde. Vystúpim zo svojho ja a ignorujem všetkých, pretože sa cítim uväznene, ako v skafandri, v ktorom nedokážem dýchať, pretože ma príliš dusí. Utiahnem sa do sveta fantázie a nemienim z neho vyjsť, pretože iba v ňom sa cítim naplno ako rieka. Keď z neho vyjdem, opäť som len slabým konárom, ktorý spadol do rozbúrenej rieky a nechal sa ňou viesť.
zdroj: unsplash.com
A tak iba ďalej sledujem okolie, reakcie ľudí, ich interakcie a akcie a absolútne sa neinteresujem do ich sveta. Robí mi dosť problémov dokázať viesť ten svoj svet, udržiavať v ňom správny balans a ilúziu harmonickej idyly. Trochu ma to ničí. Ako odpad, ktorý ľudia hádžu do vody a ničí to jej správnu vôňu i chuť. Nechcem byť viac pozorovateľom, ale neviem s tým nič urobiť. Deň za dňom vystupujem zo svojho tela a cítim sa apaticky.
A závidím vtákom na nebi, ktoré si slobodne poletujú v priestore a cítia sa väčšmi nažive než mnohí z nás.
