Každý máme v hĺbke svo­jej za­sne­nej duše sny a túžby. Tajne dú­fame, že jed­ného dňa sa nám spl­nia. Sme ochotní tomu pod­ria­diť svoje ži­voty. Sme ochotní ísť si za nimi, ja keď nie vždy je to tá správna cesta.

Nie­kedy to­tiž sme to my sami, ktorí si ub­li­žu­jeme. Ub­li­žu­jeme si tým, že slepo dú­fame vo veci, ktoré sa ni­kdy ne­stanú, pre­tože nám to nie je sú­dené. My sa však s tým nech­ceme zmie­riť. Po­vieme si, že takto to predsa ne­môže skon­čiť. A tak sa uchlá­cho­líme slo­vami: to bude dobré, to sa spraví.

zdroj: pe­xels.com

Nie­kedy však člo­vek po­tre­buje ot­vo­riť oči, pre­tože jeho pod­ve­do­mie si od­mieta vší­mať sig­nály, ktoré jasne ho­vo­ria NIE. Často krát si sami vy­tvá­rame mylné dom­nienky, ilú­zie, ná­deje len aby sme sa cí­tili lep­šie, dú­fa­júc, že raz to vy­jde, že sa niečo zmení. NE­ZMENÍ. Je čas si pri­pus­tiť pravdu. Je čas za­tvo­riť dvere za nami a ot­vo­riť nové. Ne­ča­kať v chodbe a ne­po­ze­rať sa na dvere, ktoré nie­kto iný dávno za­vrel. To sa už ne­zmení. Je čas byť ot­vo­rená ďal­ším mož­nos­tiam a byť šťastná.

Pre­tože byť šťastná, to je ži­votný cieľ, ktorý chce každá z nás.

Komentáre