Vždy keď sme boli spolu, cítila som sa, akoby si bol môj. Akoby si patril len mne a na nikom inom v tom momente nezáležalo. Boli sme dvojica, ktorú nemohol nikto rozdeliť. Teda… aspoň som si to istý čas myslela.
Zlé časy prišli skôr, než som si stihla užiť tie krásne. Prišiel kolotoč chaosu, pekných a zlých dní.
Vždy si však vedel, čo na mňa funguje. Kvety boli u teba samozrejmosť, pretože to pre teba znamenalo ospravedlnenie. Večere boli u teba častejšie, než by sa patrilo, pretože to pre teba znamenalo priateľstvo. Ach, keby som vtedy vedela.
Správal si sa tak, akoby si bol môj. Robil si všetko správne, nič ti nechýbalo a vedel si, ako si ma získať.
Dni s tebou išli rýchlejšie, než tie bez teba.
Po tvojom odchode som si však musela pripustiť to, že si nikdy nebol môj. Hnevala som sa na teba, pretože si odišiel bez toho, aby si sa so mnou rozlúčil. Až časom som pochopila, že si sa nemusel lúčiť. Nikdy si mi nič nesľuboval, nikdy si mi nehovoril, že chceš byť môj.
To ja som bola tá, ktorá sa ti vtedy celá dala. To ja som bola tá, ktorá sa ti chcela odovzdať a ktorá ti chcela patriť. Úprimne, myslela som si, že si pre mňa ten pravý. Vtedy. V tých dňoch som mala naozaj taký pocit.
Tá predstava, ktorú si mi dával o nás dvoch ma úplne pohltila. Predstavovala som si všetko, čo sa vlastne ani neodohralo. V mojich predstavách som bola pre teba vždy na piedestáli. Bol si tu vždy pre mňa a všetko si robil z lásky.
Táto moja predstava mala však jeden háčik. Bola sklenená a ľahko si ju rozbil. Tvojim odchodom sa všetko rozbilo a rozpadlo.
Dovtedy som nebola viac sklamaná, ako v ten deň. Teraz sa môžem posunúť ďalej len bez teba, pretože tu nie si.
Viem, že raz za to budem vďačná, no teraz ešte nie som. Teraz musím pozbierať moje rozbité úlomky srdca a prestať na teba myslieť.
