Bolo to také náhle, až by člo­vek ne­po­ve­dal, že to môže byť pravda. Všetko, čo sme mali, čo nás tvo­rilo, jed­no­du­cho zmizlo. Len tak bez slov, iba je­diné ob­ja­tie to pri­po­mína. Ak bola spra­vod­li­vosť stvo­rená, roz­hodne nie pre tento svet. Ten by ju ne­znie­sol, pre­tože to by mnohí mu­seli uznať chybu a to predsa nie je po­vin­nosť. Stačí byť len nie­kto a po­tom jed­no­du­cho môže zni­čiť niečo veľké, čo tvo­rilo a dr­žalo pri ži­vote náš svet. Tak krehký zá­zrak stvo­rený z čis­tej lásky.

Ni­kdy to ne­bolo do­ko­nalé, no bolo to všetko, čo sme mali. To nás nú­tilo den­no­denne vstať a mi­lo­vať. Ako ľahko však všetko do­káže od­ísť. Bez po­všim­nu­tia oko­lia, no zo znač­ným po­ško­de­ním nás.

pe­xels.com

Cí­tim, ako nás to ničí, že sme sa roz­lú­čili len tak. Bez toho, aby sme vy­slo­vili to naj­dô­le­ži­tej­šie. Zo­stal po tebe veľký zmä­tok. Stále mi ple­tieš hlavu, hoc sa sna­žím do­stať ťa z nej. Pevne sa ťa dr­žím a všetko mi pri­po­mí­naš. Všetky tie chvíle, kedy som sa cí­tila tak vý­ni­močná po tvo­jom boku. Keď sme ruka v ruke krá­čali spolu, hoc si ma ni­kdy ne­dr­žal. Keď ma tvoje bozky nežne nad­ná­šali, hoc sa tvoje pery ni­kdy ne­dot­kli mo­jich. Keď sme od­krý­vali všetky ta­jom­stvá a cí­tili sa tak zra­ni­teľní, no plní lásky.

Stále mám pred očami tvoj úsmev, tak iný ako všetky os­tatné. Ne­viem v čom sa od­li­šo­val. Možno to bolo tým, že si sa ne­bál byť hr­di­nom alebo tým, že pat­ril mne.

fre­e­pik.com

Ťažko sa tu dý­cha, keď ťa už pri sebe ne­cí­tim. Ni­kdy by so ne­ve­rila v to, že nás pos­tihne ta­kýto ko­niec. Ni­čota spre­vá­dzaná bo­les­ťou. Koľko snahy vy­ža­duje žiť po­kojne ďa­lej pred ce­lým sve­tom. Ča­kali to. Oni áno, ale moje srdce dú­falo do po­sled­nej chvíle, že prí­deš a vy­slo­víš tie dve slová, ktoré všetko za­chrá­nia.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

No ty si zra­dil. Zra­dil si ma, hoc som ti dala moje srdce. No te­raz po dl­hom čase, ko­nečne chá­pem, že predsa to možno bolo len pre niečo dobré. Srdce ne­za­budlo, no bez kaž­dej šťast­nej chvíle, to predsa len ide ľah­šie. Zmä­tok zo­stane navždy, s tým rá­tam, pre­tože ne­ve­rím, že do­ká­žeš vy­hrať nad svo­jim egom a po­ve­dať mi, čo cí­tiš.

No ďa­ku­jem ti za to, že som to mohla byť ja a ty si  ma aj tak do­ká­zal mi­lo­vať, tak ako ni­kto iný.

Komentáre