Nikdy, naozaj nikdy na teba nezabudnem, ale musím ťa pustiť.
Budeš mi chýbať. Tak veľmi moc, ako kvetu chýba voda. Ako motýľovi chýba slnko. Musím to vydržať. Musím pomaly vytesňovať všetky myšlienky o tebe, o našej spoločnej budúcnosti a o tom, aké krásne máš oči. Budem sa pozerať na zajtrajšok ako na deň, kedy začnem odznovu.
Niekto mi raz povedal, že ťa nemôžem milovať, pokiaľ nebudem milovať samú seba. Smiala som sa, akoby to bol vtip. Ach, lebo teba som milovala tak veľmi, až som zabudla na to, aké je to nenávidieť samú seba. S tebou som sa cítila tak dobre, že každým keď som sa ocitla v tvojom náruči, pocítila som voľnosť.
Musím ťa nechať ísť. Pretože ty si nebol schopný milovať ma tak veľmi, ako som to robila ja. Nemohol si ma milovať tak, ako som to potrebovala. Ale toto všetko neznamená, že si na teba nespomeniem.
Viem, že budem spomínať veľa. Bol si pre mňa príliš dôležitý, aby som zabudla. Uzdravil si moje srdce a prišiel si vtedy, kedy som ťa najviac chcela. Miloval si ma, no napriek tomu ma tvoje láska zlomila. Je to paradox, ale je to úprimné.
Je to ten druh nebezpečnej lásky, ktorá si nechá jednu časť môjho srdca a tá časť bude patriť vždy len a len tebe.
Budem si ťa pamätať, stále budem pokračovať v mojom živote, avšak bez teba.
Bez všetkých myšlienok na teba. Bez všetkých tých chvíľ, kedy mi nič nechýbalo. Kedy som mala všetko, čo som chcela, pred sebou. Teba.
Stále si ťa cením. Za to, čo všetko si mi ukázal, čo všetko si ma naučil a čo všetko som s tebou zažila. Nebyť teba, nikdy nezistím, aké je to lepiť si na steny fotky a cítiť sa pri tom šťastne. Nikdy nezistím, aké je to myslieť si, že som nezastaviteľná. Nikdy by som nezistila, čo je to dobrodružstvo a láska. Nikdy by som nezistila aké je to, sedieť v aute o pol noci a hovoriť veci, ktoré ma najviac ťažili práve tebe. Nikdy by som nezistila, aký je to pocit, keď si na teba niekto spomenie uprostred dňa.
No skončilo to. A ja ťa musím nechať ísť.
