V živote každého z nás sa prihodia situácie, ktoré si nevieme vysvetliť. Spätne sa snažíme pochopiť, čo viedlo k tomu, aby sa isté veci skončili. Často pritom máme pocit, že všetko bolo dokonalé, krásne a už to nemohlo byť lepšie. Nemyslím teraz iba na vzťahy, aj keď väčšine z nás napadnú tie ako prvé.  Či už sa jedná o priateľstvo, prácu, pobyt v zahraničí alebo partnerský vzťah, zvykneme si namýšľať, že ak sa to celé skončí, nič lepšie už nebude. Trápime sa tým, čo sa vo väčšine prípadov zmeniť už nedá.

Sama som tomu verila, až kým som nezistila, že to tak nie je.

b942cb93016129c9ac012ca083f07ba2

pinterest.com

Mám jeden  príklad, ktorý sa ma týka:  už ako malé dievčatko som tvrdila, že budem zverolekárka. Odmalička sa motám okolo zvierat, ktoré obdivujem a miestami milujem viac než ľudí. Rokmi  a vplyvom okolia sa tento môj sen rozplynul  a celé gymnázium som sa snažila a pripravovala na to, že pôjdem študovať medicínu.

V čase podávania prihlášok na vysokú školu, som si navolila lekárske univerzity, na ktorých som sa dohodla s rodinou a len tak z recesie, som si jednu prihlášku dala aj na veterinu. Na medicínu ma (chvalabohu) nevzali a nebyť tohto naoko sklamania, by som dnes neštudovala to, čo ma napĺňa a neskutočne baví. Musela som sa vzdať istej vízie, aby som sa dopracovala tam, kde som.

Rovnako je to aj so vzťahmi. Niektoré sa jednoducho skončiť musia.  A to hlavne tie, ktoré nám nie sú „súdené“. Musím priznať, že aj ja  mám problém nechať ľudí ísť. Vážim si každého človeka, ktorého som stretla a spoznala lebo viem, že aj vďaka nim som tým, kým som. Avšak problém nastáva vtedy, keď sa snažíme stáť pri ľuďoch, ktorí potrebujú, aby sme ich nechali ísť.

Neviem odkiaľ sa to v nás berie, ale zvykneme lipnúť na veciach, aj keď nám už po čase neprinášajú toľko radosti. Sústredíme sa na minulosť a začiatky, ktoré sú vždy pekné. A po čase, keď sa situácia zmení, máme problém zložiť si ružové okuliare z očí a pozrieť sa na svet reálne.

ht_jeremy_roloff_audrey_kb_40318_16x9_992-1

foto: static1.squarespace.com

Viem, že uvedomenie sa niekedy bolí. Ak máš niekoho veľmi rada a pritom si si vedomá, že ho potrebuješ pustiť. A viem aj to, že je to nevyhnuté preto, aby ti do života mohlo vstúpiť niečo lepšie. Tak, ako sa stromy na jeseň zbavujú svojho lístia, aj ty sa potrebuješ otrepať a ísť ďalej. A po istom čase príde niečo krásne a opäť vykvitneš. Bez toho by to nešlo. Je to kolobeh prírody – tej, ktorou súčasťou sme aj my.

Každý človek, ktorý ti vstúpi do života, ti má niečo dať. Hovorí sa, že je buď tvojím testom, trestom alebo darom a je len na tebe, ako sa k tomu postavíš. Rôzni ľudia ti prinášajú rôzne uhly pohľadu. Nikdy neľutuj to, že si si niekoho pustila do života aj keď ti priniesol viac negatívnych vecí ako pozitívnych, bol pre teba testom , ktorý ťa niečomu naučil. Každá jedna situácia, ktorou si prešla ťa tvarovala do podoby  až sa z teba vykryštalizoval nový človek. Ver, že všetko čo sa ti v minulosti stalo ťa pripravilo na to, čo ťa čaká a bez svojich skúseností by si dnes nebola tam kde si a tým, kým si.

Pripravená vykročiť do nového zajtrajška.

cover: thoughtcatalog.com