V ži­vote kaž­dého z nás sa pri­ho­dia si­tu­ácie, ktoré si ne­vieme vy­svet­liť. Spätne sa sna­žíme po­cho­piť, čo viedlo k tomu, aby sa isté veci skon­čili. Často pri­tom máme po­cit, že všetko bolo do­ko­nalé, krásne a už to ne­mohlo byť lep­šie. Ne­mys­lím te­raz iba na vzťahy, aj keď väč­šine z nás na­padnú tie ako prvé.  Či už sa jedná o pria­teľ­stvo, prácu, po­byt v za­hra­ničí alebo par­tner­ský vzťah, zvyk­neme si na­mýš­ľať, že ak sa to celé skončí, nič lep­šie už ne­bude. Trá­pime sa tým, čo sa vo väč­šine prí­pa­dov zme­niť už nedá.

Sama som tomu ve­rila, až kým som ne­zis­tila, že to tak nie je.

b942cb93016129c9ac012ca083f07ba2

pin­te­rest.com

Mám je­den  prí­klad, ktorý sa ma týka:  už ako malé diev­čatko som tvr­dila, že bu­dem zve­ro­le­kárka. Od­ma­lička sa mo­tám okolo zvie­rat, ktoré ob­di­vu­jem a mies­tami mi­lu­jem viac než ľudí. Rokmi  a vply­vom oko­lia sa tento môj sen rozp­ly­nul  a celé gym­ná­zium som sa sna­žila a pri­pra­vo­vala na to, že pôj­dem štu­do­vať me­di­cínu.

V čase po­dá­va­nia pri­hlá­šok na vy­sokú školu, som si na­vo­lila le­kár­ske uni­ver­zity, na kto­rých som sa do­hodla s ro­di­nou a len tak z re­ce­sie, som si jednu pri­hlášku dala aj na ve­te­rinu. Na me­di­cínu ma (chva­la­bohu) ne­vzali a ne­byť tohto na­oko skla­ma­nia, by som dnes ne­štu­do­vala to, čo ma na­pĺňa a ne­sku­točne baví. Mu­sela som sa vzdať is­tej ví­zie, aby som sa do­pra­co­vala tam, kde som.

Rov­nako je to aj so vzťahmi. Nie­ktoré sa jed­no­du­cho skon­čiť mu­sia.  A to hlavne tie, ktoré nám nie sú „sú­dené“. Mu­sím pri­znať, že aj ja  mám prob­lém ne­chať ľudí ísť. Vá­žim si kaž­dého člo­veka, kto­rého som stretla a spoz­nala lebo viem, že aj vďaka nim som tým, kým som. Av­šak prob­lém na­stáva vtedy, keď sa sna­žíme stáť pri ľu­ďoch, ktorí po­tre­bujú, aby sme ich ne­chali ísť.

Ne­viem od­kiaľ sa to v nás be­rie, ale zvyk­neme lip­núť na ve­ciach, aj keď nám už po čase ne­pri­ná­šajú toľko ra­dosti. Sú­stre­díme sa na mi­nu­losť a za­čiatky, ktoré sú vždy pekné. A po čase, keď sa si­tu­ácia zmení, máme prob­lém zlo­žiť si ru­žové oku­liare z očí a po­zrieť sa na svet re­álne.

ht_jeremy_roloff_audrey_kb_40318_16x9_992-1

foto: sta­tic1.squ­ares­pace.com

Viem, že uve­do­me­nie sa nie­kedy bolí. Ak máš nie­koho veľmi rada a pri­tom si si ve­domá, že ho po­tre­bu­ješ pus­tiť. A viem aj to, že je to ne­vy­hnuté preto, aby ti do ži­vota mohlo vstú­piť niečo lep­šie. Tak, ako sa stromy na je­seň zba­vujú svojho lís­tia, aj ty sa po­tre­bu­ješ otre­pať a ísť ďa­lej. A po is­tom čase príde niečo krásne a opäť vy­kvit­neš. Bez toho by to ne­šlo. Je to ko­lo­beh prí­rody – tej, kto­rou sú­čas­ťou sme aj my.

Každý člo­vek, ktorý ti vstúpi do ži­vota, ti má niečo dať. Ho­vorí sa, že je buď tvo­jím tes­tom, tres­tom alebo da­rom a je len na tebe, ako sa k tomu po­sta­víš. Rôzni ľu­dia ti pri­ná­šajú rôzne uhly po­hľadu. Ni­kdy ne­ľu­tuj to, že si si nie­koho pus­tila do ži­vota aj keď ti pri­nie­sol viac ne­ga­tív­nych vecí ako po­zi­tív­nych, bol pre teba tes­tom , ktorý ťa nie­čomu na­učil. Každá jedna si­tu­ácia, kto­rou si pre­šla ťa tva­ro­vala do po­doby  až sa z teba vy­kryš­ta­li­zo­val nový člo­vek. Ver, že všetko čo sa ti v mi­nu­losti stalo ťa pri­pra­vilo na to, čo ťa čaká a bez svo­jich skú­se­ností by si dnes ne­bola tam kde si a tým, kým si.

Pri­pra­vená vy­kro­čiť do no­vého zaj­trajška.

co­ver: thought­ca­ta­log.com

Komentáre