Nerozumiem tomu. Ako mám začať? Mám spomínať? Mám riešiť fakty? Alebo city? Slová či činy? Klamstvá a podrazy alebo pomoc a radosť? Akokoľvek to skúšam, nedáva to význam. Nikdy! A to preto, lebo zakaždým skončím na tom istom mieste, bez pohnutia. Tak mi pomôž, prosím. Skutočne potrebujem porozumieť tomuto zvláštnemu nekonečnému vzťahu bez spravodlivosti a úprimnosti. Áno nekonečnému, to znie síce dobre, ale v skutku je nekonečným v zlom svetle.
Nedokážem to ukončiť a ty mi to veľmi nezľahčuješ, pretože mi to nechceš dovoliť a to bez vysvetlenia, ktoré začínam akútne potrebovať. Takmer ako slnečnica slnečné lúče. Ako pôda dážď. Ako zver les. Ako šarkan vietor. Tak ako kedysi ja teba a ty zas mňa. Kedysi dávno. Keď sme boli takí šťastní a takí zaľúbení, že nám na sebe nič neprekážalo.
Nemali vlastne čo. Správali sme sa navzájom tak ukážkovo, akoby sme boli pre seba stvorení. Ale to sme si len mysleli. Rýchlim spádom sa to zmenilo. A odvtedy? Je to stále len horšie. A ja? Namiesto toho aby som sa hrdlo postavila, odkráčala preč a neskôr sa osamote tápala v slzách a spomienkach na tie krásne časy, tu naďalej sedím a prežívam s tebou nešťastne deň za dňom.
Ak teda máš byť mojou osudovou láskou, lepšie povedané tou láskou na celý život, tak mám strach. Strach, že celý život bude príliš dlhý čas, ktorý si neviem predstaviť po tvojom boku pokiaľ by sa nestal zázrak a ty by si sa zmenil. Nuž, ale už nie som tým malým zasneným dievčatko žijúcim v rozprávke a veriacim v zázraky, takže sa budem musieť zmieriť s tým, že taký si a iný už nebudeš. A buď prídem na to, prečo ta nedokážem opustiť a ako to urobiť alebo sa zbláznim.
Prečo? Ako? Je to naozaj láska? Je to strach? Je to slabosť? Som slabá? Nepoznám odpoveď a mám z toho strach. Kde ju mám hľadať? Viem, že mi ju niekto nemôže priniesť na tácke a ani mi povedať, čo ďalej. Potrebujem len niekoho, kto by mi pomohol nájsť spôsob akým tú odpoveď hľadať a tak získať. Možno to znie hlúpo, lebo sa ti to nezdá ako príliš veľký problém, ale ja ti sama skutočne nezvládnem.
