Pretože túžba zostať je väčšia než možnosť odísť.

Odísť, to dokáže každý. Je to totiž to najjednoduchšie, čo nám život ponúka. Zdvihnúť sa a zamávať na rozlúčku. Vyhnúť sa úprimnému pohľadu do očí a len so sklonenou tvárou zamrmlať „prepáč“. A utekať. Viac sa neotočiť za tým, čo bolo. Neobzerať sa späť. Nepozerať si pod nohy, ale rovno pred seba. A presne tak to väčšina z nás robí, keď má strach. Keď má pocit, že niet iného východiska. Jednoducho ujde. Pred láskou, pred šťastím… Za niečím „viac“. Ako keby to ešte šlo…

Ja však zostávam.

Pretože to, že som ťa spoznala, pre mňa niečo znamená.

A nepovažujem ťa len za jedného z mnohých. Za nejakého radového muža, ktorý sa o niečo pokúsil. Ktorý sa pokúsil niečo v mojom živote zmeniť. Zmeniť mňa. A hoci to bolo posledné, o čo si sa celý čas snažil, tak si ma zmenil od samého základu. Už nie som tá, ktorú si spoznal. Už nie som to dievča, ktoré nevedelo, čo od života chce. Ktoré potrebovalo viesť. Držať za ruku a čakať na niekoho, kto jej ukáže smer.

Dnes už viem, čo chcem.

Pretože ostať bez teba by znamenalo, ostať napoly prázdna.

No a to presne nechcem. Zažila som to už nespočetnekrát. No vždy som mala pocit, že to má svoj dôvod. Že raz príde niekto a to miesto zaplní. Nevedela som však, že to budeš ty. Ty, ktorý si neprosil o lásku. Ty, ktorý si dával viac než si mohol dostať. Ty, bez ktorého by som dodnes nevedela, kto som.

A preto je dnes rad na mne. Dnes ti musím povedať niečo ja.

Budem ti všetkým, čím chceš. V láske.