Každý z nás potrebuje človeka, svoj záchytný bod, ktorý sa nestratí pri prvej hádke. Takého, ktorý zotrvá, aj keď bude najhoršie. Ktorý chápe, že život nie je prechádzka ružovou záhradou, a že aj búrky majú svoj zmysel a sám vie, že v tej búrke je stáť pri tebe tou najdôležitejšou vecou.
A takým človekom si pre mňa bola ty. Bola si mojim lanom, keď som sa topila. Padákom, keď som padala. Rebríkom, keď som sa chcela dostať na vrchol. Vedela som, že keď tu budeš ty, nikdy nebudem sama, a že stále, keď spadnem, podáš mi ruku a očistíš zodraté kolená.
No bolo toho na teba asi príliš. Zvládala si to iba do určitého bodu. Do bodu, ktorý nebolo jednoduché prekročiť a chcelo to možno viac pochopenia, lásky či uznania. A preto chcem teraz aj TEBE povedať jednu vec.
Keď bude najhoršie, objavia sa tí praví
Pokiaľ budeš ľudí nútiť, aby s tebou zaobchádzali tak, ako ty s nimi, pokiaľ sa budeš snažiť celou svojou silou udržať si ich vo svojom živote, tak jediné, čo sa ti tým podarí je, že stratíš svoju energiu.
Možno ti to celé zo začiatku bude vychádzať. Možno sa ti hádkou podarí vyvolať ospravedlnenie na druhej strane. Ale malo by také ospravedlnenie zmysel? Také, ktoré by nebolo úprimné a od srdca, ale len preto, aby sa tým ututlali všetky vyvolané problémy.
Ľudia tu s tebou budú vždy, pokiaľ budeš žiariť šťastím. Budú tu, keď vymyslíš výlet, na ktorý ich zoberieš so sebou. Budú tu, keď ich pozveš na oslavu svojich narodenín. Oni tu budú vždy, pokiaľ sa ti bude dariť a dokážeš im posunúť kúsok svojej energie, ale to, na kom skutočne záleží, sú tí, ktorí neodídu, keď ti bude najhoršie.
Vtedy, keď sa ti všetko začne rúcať a budeš potrebovať práve ty kúsok z ich energie. Pretože nie každý má silu sa o ňu podeliť. Záleží len na tých, ktorí ju pre teba budú mať vždy.
