Vraví sa, že láska bolí. To však nie je pravda.
Naplnená láska ešte nikdy nikoho nebolela. Práve naopak, prináša nám príjemné pocity a hreje nás pri srdci. Dokáže sa nám pohrať so životom a vniesť do neho viac šťastia. Otvára nám oči. Pomáha nám. Cítime sa vďaka nej bezpečne a vieme, že niekam patríme. Že k niekomu patríme. Láska neubližuje, ale lieči. Podporuje, ošetruje, povzbudzuje a motivuje. Posúva a rozvíja nás. Napĺňa náš vnútorný svet, robí nás odvážnejšími a odhodlanejšími bojovať za naše sny. Vdychuje nám vietor do našich plachiet a otvára dvere novým možnostiam.
Osamelosť bolí.
Odmietnutie bolí.
Strata toho druhého bolí.
Nie, nie je to láska, ktorá nás zraňuje. Je to ten pocit, ktorý po nej zostane. Pocit prázdnoty. Niečoho, čo sme pred malou chvíľou držali v rukách a zrazu je to preč. Ten nepredstaviteľne bolestivý pocit, že už nič nebude ako predtým. Ostali sme sami na všetko, čo sme doteraz zvládali vo dvojici. Všetky radosti, ktoré sa násobili a starosti, ktoré sa delili dvomi. To všetko teraz ostane na pleciach jednej osoby. A presne tento pocit bolí.
Ľudia si to zvyknú zamieňať. Pri pomyslení na lásku, po tom, čo im niekto ublížil, sa im vybaví všetok ten žiaľ, ktorý po nej ostal. Trápenie, s ktorým sa museli vysporiadať. Ale to nie je a nikdy nebolo definíciou lásky.
Láska je v skutočnosti to jediné, čo na svete nezraňuje.
