“Chýbaš mi. Chcem ťa vidieť. Môžeme sa porozprávať?”
Takáto správa ma čaká vždy, keď si poviem, že sa tebou už ďalej nebudem zaoberať. Kedy si naozaj poviem, že je čas nechať ťa ísť. Že je čas na teba zabudnúť.
A povedz mi… o čom sa chceš porozprávať? Nerozumiem ti.
Čo vlastne my dvaja sme? Nerozumiem tomu, čo je medzi nami. Aký vzťah je medzi nami a čo mám od teba očakávať.
Niekedy sme priatelia. Niekedy máme normálny vzťah, ktorý by nám závidel každý. Niekedy sme viac ako priatelia a túžime po sebe a niekedy ani nevieš, ako sa volám. Jednu minútu sa so mnou rozprávaš, akoby som bola pre teba niekto špeciálny, akoby som pre teba existovala len ja a ďalšiu minútu sa so mnou rozprávaš, akoby som bola nikto, akoby som s tebou vôbec nič neprežila.
Jeden deň mi dávaš všetku pozornosť sveta, staráš sa o mňa a záleží ti na mne. Druhý deň ma ignoruješ.
Raz sa správaš milo, zaujímaš sa o mňa a vieš byť ochranársky. Inokedy mi nezavoláš a ani sa nezaujímaš o to, prečo plačem a prečo som smutná. Niekedy sa vieme rozprávať hodiny o tom, ako vznikol svet, čo sa ti snívalo a čo to znamená. Niekedy vedieme trápne konverzácie a určite si želáš, aby som ti dala na chvíľu pokoj.
Jeden týždeň sú tvoje bozky veľmi horúce, si zamilovaný a držíme sa za ruky. Potom to prejde, správaš sa chladne a bojíš sa ma čo i len dotknúť.
Prosím, nezahrávaj sa s mojimi pocitmi len preto, že ty si neistý v tom, čo cítiš. Nezahrávaj sa so mnou len preto, pretože sa nevieš rozhodnúť. A ak sa naozaj nevieš rozhodnúť, prosím, nekontaktuj ma, pretože ak by som bola pre teba jediná, vedel by si sa rozhodnúť ihneď.
Prosím, dospej a prídi sa so mnou porozprávať vtedy, keď nebudeš chcieť získať všetky ženy, ale iba mňa.
