Keď sa ráno prebudím, prvé na čo myslím, si ty. Pozerám sa na teba, keď vedľa mňa pokojne spíš a v mojej duši zavládne pokoj. Mám šťastie, že som ťa našla. A mám pocit, že si ten pravý. Je to ako krásny sen, no v tom ma zrazu opantá strach. Strach z toho, že to raz pominie.
Neviem si predstaviť, že raz budem bez teba. Tak veľmi to nechcem, až sa bojím, že by to mohla byť pravda. Naozaj by sa toto všetko mohlo raz pominúť? Verím, že nie. Ale som realistka. Nevieme, čo nám život prinesie. No teraz ma čo i len pomyslenie na to, že ťa raz nebudem môcť objať, desí.
Neviem si predstaviť, že sa skončia naše rozhovory. Že si už viac nebudeme posielať naše tajné emotikony, keď nebudeme pri sebe, že sa už spolu nebudeme smiať, zaspávať pri filme, hladiť po vlasoch… Láska je zvláštna. V jednej fáze života sa cítiš ako v nebi a všetko je tak dokonalé, a zrazu je z toho iba spomienka. Ja však nechcem, aby si bol iba mojou spomienkou.
Viem, že ťa milujem. Viem, že si osud veci zariadi po svojom. A viem, že práve teraz som šťastná. Až tak, že sa bojím toho, že sa niečo stane. Po smiechu totiž býva plač. Dobre viem, že žijeme pre prítomnosť – ja mám teba, ty máš mňa. Ľúbime sa a nemala by som sa trápiť niečím, čo je iba v mojej hlave. Je zvláštne, ako vo mne prúdi milión pocitov iba pri pohľade na teba.
Zlatko, neviem si ani len predstaviť, aký by bol môj život, ak by si z neho raz odišiel. Kto by mi hovoril všetky tie trápne vtipy? Kto by mi na sviatok pripravil obľúbené jedlo? Kto by ma podporoval v mojich snoch? Nechcem ťa stratiť. Chcem ťa vnímať. Sľubujem, že všetky tie hrozné myšlienky zaženiem preč. Pretože ty si tu. My sme tu a teraz.
