Neviditeľné pocity prázdnej dievčiny
Life
Stojím v strede miestnosti. Stojím a pozerám sa na všetko navôkol mňa. Prázdne izby bytu ma v sebe držia spútanú. Bez priateľov, bez záľub, bez života. A aj napriek tomu som tu. Pretože nemám kam inam ísť. A tak tu stojím. Stojím a pozerám sa na steny. Prehliadam si každú priehlbinu. Všetky ich poznám naspamäť. Jednu po druhej. Priložím ruku k studenej stene. A čakám. Čakám, akoby mi stena mala niečo dôležité povedať. Pokrútim hlavou nad svojou vlastnou hlúposťou a vydám sa do izby.
Sadnem si na posteľ a pozerám. Obrázky, visiace na stene, zobrazujúce to šťastné a usmievajúce sa dievča, ktorým som bývala. To dievča je odo mňa vzdialené tak ďaleko, že ju nemôžem ani nájsť na mape. Alebo to ja som tá, ktorá sa nedá nájsť? Vo všetkom mám zmätok.
A preto si ľahnem a do rúk vezmem notebook. Inštinktívne ho otvorím a zadám heslo. Kým čakám na načítanie, mierne sa prikrčím. Žiadna poloha nie je dosť pohodlná. Všetky už mám odskúšané. Prihlásim sa na Facebook a pozerám sa. Pozerám sa na fotky všetkých mojich „priateľov“. Pozerám sa na to, ako si oni užívajú. Áno, užívajú si letné prázdniny, tak ako každý normálny človek.
Zazvoní zvonček na dverách a ja sa strhnem. Rýchlo notebook odložím a v mysli karhám toho, kto ma vyrušil z môjho ničnerobenia. Otvorím dvere a nútene sa usmejem na osobu, ktorá dvermi prejde. Tvárim sa ako rada ho vidím, aby bol aspoň jeden z nás o niečo šťastnejší. Zatiaľ čo dotyčná osoba behá po byte sem a tam, ja si opäť sadnem na posteľ. Tentokrát však za zvuku karhania. Karhania za moje ničnerobenie, spojeného s otázkami. Otázkami typu: Prečo nie si vonku ako ostatní? alebo Kedy konečne pôjdeš von?. Či dokonca Ty premrháš celý život v posteli! To nemáš žiadnych kamarátov? Ten je môj obľúbený.
Nie, nemám žiadnych kamarátov. Do očí sa mi nahrnú slzy a môj dych sa zrýchli. Skutočnosť, že naozaj nemám žiadnych priateľov mi veľmi nepomáha. A to, keď vám začne prítomná osoba vymenovávať mená všetkých priateľov, ktorých pozná. Akoby ste nevedeli, koľkí ľudia nemajú záujem o to s vami stráviť čas.
Uspokojila by som sa aj s dvoma hodinami, aby som konečne vypadla. Ale s kým? Pôjdem niekam sama? To naozaj potrebujem všetkým naokolo ukázať, aká som sama? Sama, že o mňa stratili záujem už aj tí najlepší priatelia? Ako som sa sem vôbec dostala? Ako sa môže zo spoločenského dievčaťa razom stať dievča, ktoré celý deň sedí zatvorené v detskej izbe a pozerá sa na seriály od výmyslu sveta?
Povzdychnem si a znovu sa poobzerám po svojej izbe. Bože, akú ja mám chuť všetko rozbiť. Možno by som si aspoň našla nejakú aktivitu, ktorá by ma zabavila na dlhší čas. Veď predsa len, potom by som to musela aj upratať. Pozriem sa späť na obrazovku počítača a premýšľam. Vlastne, už som vyčerpala aj všetky témy. Takže sa vrhnem na premýšľanie nad nesmrteľnosťou chrústa. Aké poetické.
Hlavu som sklamane vložila do dlaní a zadržiavala som príval sĺz. Takto som si svoj život teda nepredstavovala. Všetok čas strávený zavretá medzi stenami bytu, ľutujúc samú seba. Po toľkých neúspešných pokusoch som to vzdala.
Čo iné mi zostalo? Stratila som nádej. Nádej, že všetko bude nakoniec v poriadku. Nádej na skvelé priateľstvo, ktoré mi prinesie nezabudnuteľné zážitky. Nádej na koníčky, ktoré budem s niekým zdieľať a budú mi vytvárať dennodenne úsmev na tvári. Nádej na život, ktorý má prísť. Ak sa vôbec rozhodne, že sa aspoň na malý moment ukáže.
