Láska je krásna a pritom tak zložitá vec. Má milión podôb, príbehov, koncov, … Jedným z tých ťažších je, ak ti niekto city neopätuje. Ty by si mu dala všetko, no on to tak necíti. Aj keď by si veľmi chcela, nemôžeš ho prinútiť, aby ťa miloval.
Preniesť sa cez fakt, že niekto ostane navždy len tvojou platonickou láskou je ťažké. Prvým krokom je uvedomiť si, že to, čo cítiš, on necíti a ani nebude. Nech sa snažíš akokoľvek.
Ukazuješ sa mu na očiach, robíš všetko pre to, aby si ho zaujala, no na konci dňa je z teba iba zúfala žena, ktorá tak veľmi túži po láske, až sa začne ponižovať. Vyznala si mu city, no v jeho srdci pre teba nie je miesto. Alebo ani len netuší, že je pre teba jediným na svete? Nech už je (váš) tvoj príbeh akýkoľvek, ak ti on nedáva to, čo by si chcela, nikdy sa to nezmení.
Môžeš plakať, kričať, meniť sa na tú, ktorá by sa mu páčila, byť jeho „ženou na špagáte“, no žiaden z týchto spôsobov ti nezaručí a ani nezhmotní tvoje sny. Sny, v ktorých kráčate ruka v ruke a usmievate sa jeden na druhého. Ak by si mohla, vymazala by si si ho z mysle, aby si sa viac netrápila. Ale to nejde.
Rovnako tak nejde ovplyvňovať city a myšlienky niekoho iného. Nenaučíš ho milovať ťa. Láska vzniká z tej povestnej chémie, z porozumenia, z príťažlivosti, z motýľov, ktoré naznačujú, že sa ti niekto páči. Ak nič z toho doteraz nepocítil, už to nepríde. Láska býva aj na druhý pohľad, no viac šancí mu dávaš zbytočne.
Nemrhaj svojím časom, svojimi slzami. Ušetri si svoje srdce pred zlomením a daruj ho niekomu, kto to bude cítiť rovnako. Zaslúžiš si dostať späť všetko, čo dávaš.
