Žijeme naozaj v dosť skazenej dobe. Vzťahy medzi ľuďmi sú naštrbené a nejako si nedokážeme nájsť cestu jeden k druhému. Hádžeme na seba navzájom špinu, závidíme si, ohovárame sa, a áno, aj kamaráti navzájom. Nedokážeme neintrigovať, nevytvárať hádky kvôli hlúpostiam. Takéto malé zlo sa šíri v partiách a už len pri tom si kladiem otázku, na čo je to vôbec dobré? Keď mi niekto nesedí ako človek, tak sa s ním predsa nebavím. Prečo v nás vzniká potreba nejako ublížiť tomu druhému? Prečo si potrebujeme zbytočne míňať svoju energiu na šírenie negatívnych vibrácií, keď by sme ju mohli omnoho výhodnejšie investovať do ľúbenia ľudí, na ktorých nám záleží a tým ich obšťastniť?

V podstate sa nečudujem udalostiam, ktoré sa dejú vo svete, aj keď ma dokážu ako človeka hlboko zasiahnuť, pretože ak sme schopní zradiť kamaráta, urobiť to cudziemu človeku nie je problém. Rozširujeme nenávisť nielen v skupinkách a partiách medzi sebou, ale aj celosvetovo. A vlastne prečo nie? Keď ti kamarát dokáže „vraziť nôž do chrbta „, prečo by to reálne nemohol spraviť niekto cudzí okoloidúcemu na ulici? Kto nám dáva moc povyšovať sa nad iných a ubližovať im? Čo sa to, sakra, s ľuďmi deje? Kam zmizla ľudskosť? Skutočne sme sa vrátili v rozumovom vývine dozadu natoľko, že kvôli hlúpostiam, ktoré nás odlišujú, ako je rasa, orientácia alebo náboženstvo, dokážeme medzi sebou šíriť nenávisť a nevraživosť?

Napísala som článok plný klišé. Slov a viet, ktoré bežne počujeme, vlastne sa s nimi stotožňujeme. Týchto myšlienok je plný internet, tak ako sú nimi naplnené naše srdcia, po tom ako sa stane nejaká tragédia ,pri ktorej zomrie veľa ľudí … Chcela som ním však len poukázať na to, aké nám príde prirodzené túto nenávisť a nevraživosť odsudzovať a priať si dobro, ale až keď je už  po všetkom, keď už je neskoro. Takéto myšlienky mieru by nám mali byť prirodzené a blízke vždy, nie až keď zomrie veľa ľudí v akomkoľvek kúte sveta… Nenechajme sa strhnúť zlomyseľnou dobou. Šírme mier a lásku. 

zdroj: weheartit