Ži­jeme na­ozaj v dosť ska­ze­nej dobe. Vzťahy me­dzi ľuďmi sú na­štr­bené a ne­jako si ne­do­ká­žeme nájsť cestu je­den k dru­hému. Há­džeme na seba na­vzá­jom špinu, zá­vi­díme si, oho­vá­rame sa, a áno, aj ka­ma­ráti na­vzá­jom. Ne­do­ká­žeme ne­in­tri­go­vať, ne­vyt­vá­rať hádky kvôli hlú­pos­tiam. Ta­kéto malé zlo sa šíri v par­tiách a už len pri tom si kla­diem otázku, na čo je to vô­bec dobré? Keď mi nie­kto ne­sedí ako člo­vek, tak sa s ním predsa ne­ba­vím. Prečo v nás vzniká po­treba ne­jako ub­lí­žiť tomu dru­hému? Prečo si po­tre­bu­jeme zby­točne mí­ňať svoju ener­giu na ší­re­nie ne­ga­tív­nych vib­rá­cií, keď by sme ju mohli omnoho vý­hod­nej­šie in­ves­to­vať do ľú­be­nia ľudí, na kto­rých nám zá­leží a tým ich ob­šťast­niť?

V pod­state sa ne­ču­du­jem uda­los­tiam, ktoré sa dejú vo svete, aj keď ma do­kážu ako člo­veka hl­boko za­siah­nuť, pre­tože ak sme schopní zra­diť ka­ma­ráta, uro­biť to cu­dziemu člo­veku nie je prob­lém. Roz­ši­ru­jeme ne­ná­visť nie­len v sku­pin­kách a par­tiách me­dzi se­bou, ale aj ce­lo­sve­tovo. A vlastne prečo nie? Keď ti ka­ma­rát do­káže „vra­ziť nôž do chrbta „, prečo by to re­álne ne­mo­hol spra­viť nie­kto cu­dzí oko­lo­idú­cemu na ulici? Kto nám dáva moc po­vy­šo­vať sa nad iných a ub­li­žo­vať im? Čo sa to, sakra, s ľuďmi deje? Kam zmizla ľud­skosť? Sku­točne sme sa vrá­tili v roz­umo­vom vý­vine do­zadu na­toľko, že kvôli hlú­pos­tiam, ktoré nás od­li­šujú, ako je rasa, orien­tá­cia alebo ná­bo­žen­stvo, do­ká­žeme me­dzi se­bou ší­riť ne­ná­visť a ne­vra­ži­vosť?

prayforourworld

Na­pí­sala som člá­nok plný klišé. Slov a viet, ktoré bežne po­ču­jeme, vlastne sa s nimi sto­tož­ňu­jeme. Týchto myš­lie­nok je plný in­ter­net, tak ako sú nimi na­pl­nené naše srd­cia, po tom ako sa stane ne­jaká tra­gé­dia ,pri kto­rej zo­mrie veľa ľudí … Chcela som ním však len po­u­ká­zať na to, aké nám príde pri­ro­dzené túto ne­ná­visť a ne­vra­ži­vosť od­su­dzo­vať a priať si dobro, ale až keď je už  po všet­kom, keď už je ne­skoro. Ta­kéto myš­lienky mieru by nám mali byť pri­ro­dzené a blízke vždy, nie až keď zo­mrie veľa ľudí v akom­koľ­vek kúte sveta… Ne­ne­chajme sa str­hnúť zlo­my­seľ­nou do­bou. Šírme mier a lásku. 

zdroj: we­he­ar­tit

Komentáre