Prečo by sme mali za­bú­dať na niečo, čo nás tak dlho ro­bilo šťast­nými? Veď v tom mo­mente sme sa cí­tili, akoby celý svet pat­ril len a len nám. Ne­treba za­bú­dať na to pekné. Stačí keď od­pus­tíme to zlé a ne­bu­deme to opa­ko­vať. Mys­lime však na to, že práve ne­prí­jem­nosti boli dô­vo­dom, ktorý nás nú­til dať nie­kto­rým ľu­ďom voľ­nosť aj cez to, že v mno­hých prí­pa­doch sme to takto nech­celi.

Láska je silný cit, ktorý si s nami často robí čo chce. Ne­vieme ovplyv­niť to, do akého člo­veka sa za­mi­lu­jeme. Nie­kedy je to najs­ladší sen, ino­kedy zas naj­hor­šia nočná mora. Av­šak obe z nich z nás ro­bia tie osoby, kto­rými máme byť.

Po pr­vom roz­chode, ktorý som ab­sol­vo­vala, som ne­ve­dela čo bu­dem ro­biť. Roz­hodla som sa pre­ru­šiť vše­tok kon­takt a na­ivne som si mys­lela, že som spra­vila naj­lep­šiu vec v ži­vote. Lenže pre­šlo pár me­sia­cov a vtedy som to celé po­cho­pila. Nie je to o tom, aby som ho ig­no­ro­vala. Roz­chod je na to, aby som mu od­pus­tila. Všetky chyby, lebo sme ich mali obaja. Všetky pre­šľapy, ktoré uro­bil ve­dome, či ne­ve­dome, lebo som ich ro­bila tak­tiež, no ni­kdy z toho ne­ro­bil takú vedu ako ja. Všetky slová vy­slo­vené v hneve, pre­tože som tiež ne­bola vždy milá. A aj na­priek tomu, že som ho mi­lo­vala, som mu ve­dela ub­lí­žiť viac než kto­koľ­vek iný. Ta­kisto ako aj on mne.
pexels-photo-102734-largefoto: thought­ca­ta­log.com

Od­pus­tila som ti to všetko. Po me­sia­coch ži­vota bez teba a boli to hrozné me­siace. Plné hnevu, ne­ná­visti. Plné fa­loš­ných úsme­vov a s fa­loš­nou ná­de­jou, že to takto bude lep­šie. A prečo ? Lebo som bola tvrdo­hlavá a mys­lela som si, že som tá, ktorá sa roz­hodla správne. Mala som ti od­pus­tiť oveľa skôr. Ušet­rila by som si svoje trá­pe­nie, s kto­rým som každý ve­čer za­spá­vala. Lenže ľu­dia, ktorí pri­veľmi mi­lo­vali zväčša kon­čia práve takto.

Preto ne­trápme seba ani os­tat­ných. V kaž­dom sme za­ne­chali práve taký kú­sok seba, aký za­ne­chali oni v nás. Viem, nie je ľahké po­hnúť sa vpred, ak nás čosi drží tam, kde sto­jíme. Ale mu­síme žiť svoj vlastný ži­vot. Ne­chajme ísť tých, ktorý nás opúš­ťajú. Možno ne­vra­via zbo­hom, ale do­vi­de­nia. No ak ich chceme po­čuť, ne­mô­žeme od nich predsa ute­kať.

foto: thought­ca­ta­log.com

Komentáre