Samota a osamelosť sú dve diametrálne odlišné veci. A to aj napriek tomu, že si ich veľa ľudí zamieňa. Veď koľkokrát si už single žena musela vypočuť poľutovanie o tom, či jej nevadí, že je taká osamelá?
Prosím pochopte, že to, že nemám partnera neznamená, že som osamelá. Mám kopec dobrých kamarátov, mám milujúci rodinu a rôzne záujmy, pri ktorých mi ani len nezvýši čas na to, aby som sa cítila osamelo. Na druhej strane si moju samotu veľmi vážim.
Prináša mi akýsi pokoj, v tomto rozbúrenom a rýchlom svete, kde nesmieš ani na okamih zastaviť. Keď som sama v pohodlí svojho domova, celý svet sa pre mňa akoby spomalí. Milujem to. Milujem, že sa môžem sústrediť na seba a na to, čo cítim. Rada analyzujem to, čo všetko som v daný deň zažila, a na čo som v istom okamihu myslela. A nech sa snažím akokoľvek, toto v prítomnosti inej osoby nedokážem.
Zbožňujem, keď si môžem len tak uvariť čaj, schúliť sa pod deku a relaxovať pri dobrom filme alebo knihe. Nepotrebujem k tomu spoločnosť, úplne v pohode si vystačím aj sama.
Moja samota mi prináša nesmiernu voľnosť. Môžem ísť kamkoľvek chcem, kedy si len zmyslím. Nepotrebujem nikomu nič oznamovať predtým, než sa rozhodnem ísť s kamarátom na kávu. Nepotrebujem sa radiť ohľadom mojich rozhodnutí, pretože verím, že ich robím správne, a ak by aj nie, bude to moja vina.
Nemusím si pýtať povolenie. Nemusím sa tváriť, že som v pohode, keď práve nemám dobrý deň. Nepotrebujem sa pred nikým pretvarovať, ani riešiť, či ma má rád takú, aká som. Moja samota mi priniesla sebavedomie. Vedomosť, že sa vždy môžem a dokážem spoľahnúť sama na seba. Nie je to to isté, čo osamelosť, pretože osamelosť je pocit, ktorý vzniká, keď nám niekto iný chýba.
Mne však nik nechýba. V tomto okamihu mám všetko, čo potrebujem. A keď sa na chvíľu začnem cítiť osamelo, zodvihnem telefón a zavolám priateľom, ktorí ma nikdy nesklamali. Vždy tvrdím, že to, čo mi Boh ubral v láske, pridal mi v kamarátstve.
