My ženy sme zá­hadné stvo­re­nia. Všetky naše vý­bu­chy ná­lad a emó­cie. Je­den deň sme ve­selé, všade na­okolo je dúha a všetko je krásne, no na druhý deň je naša ná­lada pod bo­dom mrazu. Na celý svet sa hne­váme a z očí nám sr­šia blesky.

No, čo keď je tých zlých dní viac, ako tých dob­rých?

Každá z nás má nie­kedy po­cit, že by sa chcela vzdať. Má slzy na kra­jíčku a chce utiecť. Chce kri­čať. Chce sa zba­liť a od­ísť nie­kde ďa­leko, nie­kde preč od všet­kých ľudí a prob­lé­mov. Nie­kde, kde by boli ne­us­tále dni plné šťas­tia a ra­dosti.

pe­xels.com

Bolo by to ale prí­liš jed­no­du­ché. Po­tom by sme si ne­vá­žili tie krásne chvíle, mo­menty a lásku.

Ty to  jed­no­du­cho ne­mô­žeš vzdať, moja milá, aj keby si veľmi chcela. Ne­mô­žeš. Ne­smieš. Prečo?

Po­zri sa na svoj ži­vot. Na to, čo vy­tvá­raš, na to kam sme­ru­ješ, čo ro­bíš … To je dô­vod, ísť ďa­lej.

Zlep­šu­ješ sa? Na­pre­du­ješ? Expe­ri­men­tu­ješ? Vi­díš, daj na­javo svoje vlastné ja a rob to, čo ťa na­pĺňa.

Ne­mô­žeš sa ne­chať nie­čím rozp­tý­liť, mu­síš po­kra­čo­vať ďa­lej. Mu­síš sa hý­bať a ne­za­sta­vo­vať. Každý z nás, uro­bil ne­jaké chyby v ži­vote. Všetci sme uro­bili zlé roz­hod­nu­tia, ale to, že by si to vzdala a ušla preč, by nič ne­vy­rie­šilo.

Ale ho­vo­rím ti, milé nežné stvo­re­nie, si stále tu. Na­priek tým zlým ve­ciam. Stále dý­chaš. Máš stálu prácu. Stá­lych pria­te­ľov. Stálu ro­dinu.

Možno sa obá­vaš toho, čo bude, čo o tebe ho­vo­ria ľu­dia a ten strach ťa pa­ra­li­zuje. Ten strach ťa od­rá­dza. Ale chcem sa len opý­tať … máš ešte ná­dej? Pre­tože TY mu­síš mať ná­dej.

Čo je to, čo ti dáva zmy­sel ži­vota? Čo ti dáva za­pá­le­nie? Čo za­páli v tebe od­vahu vstať a vrá­tiť sa znova späť?

To je to, vďaka čomu si tu. Vďaka čomu to ne­vzdá­vaš a ani to ne­smieš vzdať.

Rob to, čo ťa urobí šťast­nou.

pe­xels.com

Stále tam je ná­dej. Pre­pra­cu­ješ sa tým. Po­sta­víš sa prob­lé­mom a po­ra­díš si s tým. Ty bu­deš exis­to­vať. Ty bu­deš mať svoj po­koj. Ty to do­ká­žeš.

Ho­vo­rím ti tu a te­raz … ne­vzdá­vaj sa. Ni­kdy sa ne­vzdá­vaj. Ne­pod­ľahni týmto zlým dňom a do­staň sa cez to, ne­do­voľ, aby ti ovlá­dali ži­vot.

Vra­víš, že už nie je šanca? Ale stále je šanca. Ni­kdy nie je ne­skoro. Zá­leží ale na tom, ako skon­číš. Po­tom náj­deš tú silu po­sta­viť  sa znova na nohy. Mô­žeš túto hru vy­hrať.

Ne­mô­žeš si do­vo­liť ne­byť se­bou. Ne­mô­žeš si do­vo­liť ísť do práce len kvôli pe­nia­zom.

Mô­žeš byť zra­zená k zemi, nie však po­ra­zená.

Pre­chá­dzaš ne­ja­kými ťaž­kými časmi? Ne­musí to tak ostať, môže to prejsť.

Chce to od­vahu vzcho­piť sa. Chce to gu­ráž. Bu­deš mu­sieť ko­pať hl­boko do zeme, na­brať gu­ráž a po­kra­čo­vať stále a stále. Ale predsa sme ne­jaké silné ženy, ktoré to do­kážu. Do­ká­žeme všetko.

Možno ťa ži­vot práve te­raz drží proti múru. Ne­mô­žeš sa vzdať. Ne­mô­žeš  pod­ľa­hnúť, lebo keby to bolo ľahké, každý by to mo­hol uro­biť. Čo ak je nie­kde za tým mú­rom princ, ktorý by mal o nás zá­u­jem? A my mu ute­čieme, pre­tože si bu­deme mys­lieť, že to ne­z­vlád­neme. Ale …

grg

pe­xels.com

… keď ťa ži­vot zráža na zem, útoč na­s­päť.

Ak ťa ži­vot zrazí na zem, skús pri­stáť na svo­jom chrbte,  pre­tože ak sa mô­žeš po­zrieť hore,  mô­žeš vstať.

A že si to TY, kto musí pri­jať osobnú zod­po­ved­nosť za to, aby sa to stalo.

A že to je ťažké. Ľahké nie je mož­nosť.

A keď ťa ži­vot zrazí na zem, vy­skoč opäť na nohy a po­vedz:  „Ne­skončí to, do­kým ja ne­vyh­rám!“

„Ženy mu­sia vždy všetko zvlád­nuť… Máš po­cit, že už ne­máš ani štipku sily, a aj vtedy si sil­nej­šia ako ho­cik­torý chlap na svete. Ne­za­budni na to.“

Komentáre