Žije tak väčšina z nás. Cítime sa dobre, len kým nestretneme osobu, ktorá nám dokonalo počaruje. Od toho momentu, ako ucítime prvé motýle v bruchu, snažíme sa byť dokonalí. Vytvárame si nový vzťah s osobou, ktorá o nás takmer nič nevie, alebo ak aj vie, tak len z počutia. Preto najmä my ženy, máme silnú potrebu byť úžasné. Bezchybné, dokonalé. Ale ani si samé neuvedomujeme, ako veľmi týmto ničíme nový vzťah.
Žiadna žena, ani iná osoba, nie je dokonalá. Zbytočne sa to snažíme opačnému pohlaviu nahovoriť či bezvýsledne dokázať. Skôr či neskôr, ukážeme svoju skutočnú tvár. Snažíme sa vyzerať vždy reprezentatívne, sme upravené, pozitívne, hovoríme a smejeme sa primerane. Byť múdra, priateľská, zábavná, očarujúca, sčítaná, žena do voza i do koča. Ale to sú tie sladké začiatky, pri ktorých sa silou mocou snažíme nedať najavo, že aj my sme len obyčajní ľudia. Ľudské bytosti. Skutočne ženy.
Trepnúť nejakú hlúposť či mať rozmazaný kúsok riasensky? Neexistuje. Smiať sa dosť nahlas, alebo zakopnúť na chodníku? Bože chráň! A nerobí nám problém ani jesť jedlo, ktoré nám nechutí či sledovať žáner, ktorý neobľubujeme. A to všetko iba preto, lebo naša láska, sa v tom našla.
Potláčame mnohokrát samých seba, svoje skutočné ja, iba preto, aby sme sa priblížili čo najviac „ideálu“ svojej polovičky či jemu samému. Ale každá pravda vyjde raz najavo. Preto sa nesnažme hrať na to, čo nie sme. Buďme to MY. Hrdé, nebojácne ženy, ktoré sú samé sebou.
Prirodzenosť je tak krásna a je čarovnejšia ako nacvičená „dokonalosť“. Jedného dňa ten tlak prestaneš zvládať, alebo to príde samo, ale svoje skutočné ja, dostaneš von. Uvidíš ho ty, uvidí ho on či ona. A potom príde ten moment, kedy sa začne všetko meniť a komplikovať. Nebudete sa poznať navzájom. Preto ostaňme verní sami sebe, svojmu skutočnému ja, ak chceme vybudovať vzťah, v ktorom máme byť skutočne ocenení, milovaní a pochopení.
