Roz­hodla som sa, že ti dnes pre­roz­prá­vam prí­beh. Prí­beh, ktorý sa na­ozaj stal.

Bolo raz jedno dievča, ktoré za­čí­nalo novú ka­pi­tolu svojho ži­vota. Bálo sa jej a bolo zmä­tené. Po dl­hej dobre os­talo samo bez pev­ných pria­teľs­tiev a bez lásky. Po­stupne si za­čalo bu­do­vať pria­teľ­stvá. A po­tom pri­šiel on.

Chla­pec ako z filmu. Bol k nej ga­lantný, zau­jí­mal sa o ňu a ona bola z toho ešte viac bez­radná ako ke­dy­koľ­vek pred­tým. Ho­vo­ril jej aká je vý­ni­močná a aký je smutný bez lásky. Ona bola z toho vy­ve­dená z miery a bála sa mu ve­riť. Stre­tá­vali sa aj ďa­lej a on jej uká­zal aj inú tvár svo­jej osob­nosti. Keď sa roz­prá­vali o bež­ných ve­ciach zis­tila, že vlastne zbož­ňuje jeho hlas. Po pr­vých do­ty­koch a boz­koch prišla stu­dená spr­cha. On jej na­pí­sal, že to ne­malo is­kru a, že je rád, že to ne­zašlo ďa­lej.

Ub­lí­žilo jej a to a ne­ro­zu­mela tomu, čo sa vlastne stalo. Ne­dá­valo jej to zmy­sel. Ne­roz­prá­vali sa spolu asi me­siac. Bo­hu­žiaľ, osud to chcel inak. Je­den ve­čer sa stretli, opili a ona mu vy­na­dala za to ako ju hlúpo vo­dil za nos. Jeho to ohro­milo. Za­čali sa ka­ma­rá­tiť. Pro­sila ho, aby bol k nej úp­rimný. Aby jej už ne­kla­mal. Aby jej už ne­mo­tal hlavu zby­točne. Pri­znal jej, že sa zľa­kol, a preto sa za­cho­val tak, ako sa za­cho­val.

Vy­tvo­rili si me­dzi se­bou isté puto, kto­rému ani je­den ne­ro­zu­meli. Ona k nemu cí­tila prí­ťaž­li­vosť a do­dnes ne­ve­dela čo vlastne cí­til on.

Stre­tá­vali sa.
Spoz­ná­vali sa.
Smiali sa.
Há­dali sa.

Na­priek všet­kým prí­jem­ným chví­ľam si vy­tvo­rila vo svo­jom vnútri ba­ri­éru. Tá ba­ri­éra ne­bola silná, ale bola do­sta­ču­júca, aby ju ochrá­nila pred zlo­me­ným srd­com. Brala ho ta­kého aký je. Voľ­no­myš­lien­kar, ktorý môže ke­dy­koľ­vek zdr­hnúť. Chvíle s ním jej za to však stáli.  A on jej už ne­kla­mal. Ne­sľu­bo­val jej lásku, ho­vo­ril jej „ je mi s te­bou veľmi dobre.“  A to jej sta­čilo.

Ich stret­nu­tia boli stále in­ten­zív­nej­šie a po­tom to prišlo.
On jej po­ve­dal, že ju ľúbi a ba­ri­éra v jej srdci opadla. Zni­čila ju, lebo ve­dela, že sa do­hodli, že jej kla­mať ne­bude.  A tak veľmi sa brá­nil láske, že by bola hlú­posť, aby jej po­ve­dal, že ju ľúbi a ne­bola by to pravda.

A tak si mys­lela, že všetko už bude iba krásne. Ne­bolo to jed­no­du­ché, ale jej to ne­va­dilo. Mala na ňom rada všetko. Ni­kdy ne­bola u neho na pr­vom mieste ale ubez­pe­čo­val ju, že ju ľúbi.  Keď boli spolu, cí­tila sa šťastne. Mali plány. Ona sa te­šila na to, ako jej ukáže vo­do­pády a on bol šťastný, že má pria­teľku ako ona.

Znie to ako z roz­právky, však? Skla­mem vás. Roz­právky v dneš­nej ska­ze­nej dobe ne­exis­tujú. Štyri dni sa jej ne­oz­val. Dva týždne sa ne­vi­deli. Po­tom na­stal zlom. Po­ve­dal jej, že ju ne­ľúbi.
„Sna­žil som sa pre­sved­čiť sa­mého seba, že ťa ľú­bim, ale ne­do­ká­zal som to. Pre­páč.“

Vo­do­pády vy­schli. Ne­pla­kala. Iba se­dela a hlúpo po­ze­rala pred seba, sna­žila sa po­cho­piť, čo sa stalo. Ne­cí­tila k nemu ne­ná­visť. Je­diné, čo cí­tila a cíti do­dnes, je ob­rov­ské skla­ma­nie. Skla­ma­nie z jeho slov.  Z jeho sľu­bov. Z jeho či­nov. V hlave má iba jednu otázku.
Prečo?

Bolo to všetko z jeho strany klam­stvo? Na­ozaj ju ni­kdy ne­ľú­bil? Po­kiaľ k nej ni­kdy ne­cí­til lásku, prečo to po­ve­dal? Prečo po­ve­dal ľú­bim ťa, na­darmo?

foto: tum­blr.com

 

Komentáre