Nie­kedy je ťažké za­cho­vať si vlastnú tvár. Ne­hrať sa na nie­koho, kým nie sme. Oko­litý svet to­tiž od nás vy­ža­duje pre­tvárku. Chcú, aby sme boli do­ko­nalí, bez chýb. Pri­tom každý z nich hrá rolu nie­koho iného. Oko­lie na nás tak tlačí, že už ani ne­vieme, kto vlastne sme.

Už viac ne­spoz­náš úp­rim­ného pria­teľa od fa­loš­ného. Už viac ne­vieš, kto myslí veci vážne, a kto ťa na­opak ťahá za nos. Ľu­dia ho­vo­ria veci, ktoré znejú úp­rimne, no nie je v nich ani kú­sok pravdy. Už viac ne­vieš, komu mô­žeš ve­riť.

pexels-photo-60289

foto: www.pe­xels.com

Každý z nás to raz urobí, za­hrá sa na nie­koho, kým ani zďa­leka ne­môže byť. Na po­čka­nie sa sta­neme krás­nymi, múd­rymi, vtip­nými či skrom­nými. Každý z nás po­zná vlast­nosť, ktorá nám ne­bola ude­lená do vienka. A práve túto chý­ba­júcu črtu vieme na po­čka­nie za­hrať. Takto to je, pre­tože takto nás to svet na­učil. Ľu­dia to na­zvali schop­nos­ťou pris­pô­so­biť sa. Ale čo je to za pris­pô­so­bo­va­nie, keď jed­ného dňa ani ne­vieš, kto vlastne si? Strá­came svoju vlastnú tvár. Naše vlastné črty sú nám cu­dzie. A o svo­jich chy­bách nech­ceme ani po­čuť. Veď by sa stra­tila naša do­ko­na­losť.

Otre­paná fráza ho­vorí, že ni­kto nie je do­ko­nalý. Prečo sa teda pre­tva­ru­jeme? Je pre nás ne­pri­ro­dzené uka­zo­vať svetu naše chyby. Cí­time sa zra­ni­teľní či ne­do­ko­nalí. No práve naše chyby nás ro­bia je­di­neč­nými. Po­kiaľ sa ne­bu­deme báť uká­zať ich svetu, vy­stú­pime z radu rov­na­kých tvári. Uká­žeme všet­kým našu je­di­neč­nosť a už ne­bu­deme len jedni z davu.

pexels-photo-112324

foto: www.pe­xels.com

Je dô­le­žité uve­do­miť si, že aj naše chyby nás do­tvá­rajú. Ak chceme, aby nás svet mi­lo­val, mu­síme naj­skôr mi­lo­vať sami seba. Pri­jať svoje ne­do­ko­na­losti. Pri ne­ko­neč­nej pre­tvárke ča­som za­bud­neme, kto sme. Stra­tíme našu je­di­neč­nosť. Tú, pre ktorú nás majú naši blízki radi. Ne­bojme sa vy­čnie­vať z davu, uka­zo­vať svetu našu pravú tvár, aj keď nie vždy do­ko­nalú. Ne­bojme sa byť sami se­bou, je­di­neční, ne­do­ko­nalí a svo­jim spô­so­bom aj tak per­fektní.

Komentáre