Niekedy je ťažké zachovať si vlastnú tvár. Nehrať sa na niekoho, kým nie sme. Okolitý svet totiž od nás vyžaduje pretvárku. Chcú, aby sme boli dokonalí, bez chýb. Pritom každý z nich hrá rolu niekoho iného. Okolie na nás tak tlačí, že už ani nevieme, kto vlastne sme.

Už viac nespoznáš úprimného priateľa od falošného. Už viac nevieš, kto myslí veci vážne, a kto ťa naopak ťahá za nos. Ľudia hovoria veci, ktoré znejú úprimne, no nie je v nich ani kúsok pravdy. Už viac nevieš, komu môžeš veriť.

foto: www.pexels.com

Každý z nás to raz urobí, zahrá sa na niekoho, kým ani zďaleka nemôže byť. Na počkanie sa staneme krásnymi, múdrymi, vtipnými či skromnými. Každý z nás pozná vlastnosť, ktorá nám nebola udelená do vienka. A práve túto chýbajúcu črtu vieme na počkanie zahrať. Takto to je, pretože takto nás to svet naučil. Ľudia to nazvali schopnosťou prispôsobiť sa. Ale čo je to za prispôsobovanie, keď jedného dňa ani nevieš, kto vlastne si? Strácame svoju vlastnú tvár. Naše vlastné črty sú nám cudzie. A o svojich chybách nechceme ani počuť. Veď by sa stratila naša dokonalosť.

Otrepaná fráza hovorí, že nikto nie je dokonalý. Prečo sa teda pretvarujeme? Je pre nás neprirodzené ukazovať svetu naše chyby. Cítime sa zraniteľní či nedokonalí. No práve naše chyby nás robia jedinečnými. Pokiaľ sa nebudeme báť ukázať ich svetu, vystúpime z radu rovnakých tvári. Ukážeme všetkým našu jedinečnosť a už nebudeme len jedni z davu.

foto: www.pexels.com

Je dôležité uvedomiť si, že aj naše chyby nás dotvárajú. Ak chceme, aby nás svet miloval, musíme najskôr milovať sami seba. Prijať svoje nedokonalosti. Pri nekonečnej pretvárke časom zabudneme, kto sme. Stratíme našu jedinečnosť. Tú, pre ktorú nás majú naši blízki radi. Nebojme sa vyčnievať z davu, ukazovať svetu našu pravú tvár, aj keď nie vždy dokonalú. Nebojme sa byť sami sebou, jedineční, nedokonalí a svojim spôsobom aj tak perfektní.