Pamätáš? Ako som ti hovorila, že ja som v tvojom živote a ty v mojom, pre niečo? Že všetko sa deje pre niečo?
Len ešte vtedy som nemala ani tušenie, čo by to mohlo byť. Samozrejme, lebo také veci pochopíme, až vtedy, keď tá osoba splní svoje poslanie. Až vždy na konci pochopíš, že ten človek bol pre teba testom, trestom alebo darom.
A ja som si tak veľmi priala, aby si mi bol darom. Tým, na ktorý som čakala celú tú dobu.
A bol si. A navždy mi budeš darom.
Aj keď si odišiel, aj keď si mi ublížil. Si mi darom. Lebo nebyť tvojej prítomnosti nepochopila by som tak veľa.
Vďaka tebe viem, že čas je vzácny a nemali by sme ním mrhať na ľudí, ktorým je to jedno. Že ľudia, čo utekajú preč, lebo sa nechcú raniť nie sú krehkí, ale zbabelci. Že ak ti na niekom skutočne záleží, hľadáš spôsoby ako s ním byť a nie výhovorky, prečo to nejde. Vďaka tvojej pýche, som pochopila aké vzácne, je vážiť si málo. Vďaka tvojej smutnej duši sa radujem z každého okamihu.
Ďakujem ti za to, že si si ma vôbec nevážil, lebo som pochopila, že to ja si musím vážiť samú seba. Ďakujem za to, že si ma tak ranil, lebo vďaka tebe som pochopila, aké je dôležité odpúšťať. Ďakujem za to, že si o mňa vôbec nebojoval, lebo vďaka tomu som pochopila, že človek ako ty, si ma vôbec nezaslúži…
Napriek všetkému čo sa stalo, vždy keď ťa stretnem, usmejem sa a spýtam sa, ako sa máš. Vždy sa budem usmievať pri spomienke na teba, na naše dlhé rozhovory, na dlhé cesty domov, na výbuchy smiechu, dlhé pohľady bez slov, na naše stretnutia…
