Prečo si pre mňa taký výnimočný?
Netuším. Pekný, hnedé oči, hnedé vlasy, vysoký, … To je môj typ, každej z nás sa páči niečo iné. Čo je pointa, aj keď je pekný, existujú aj krajší. Vtipný, milý, kreatívny, šikovný, ale vie i zaťať do živého. Čo spôsobuje, že hoci roky plynú, vždy je niečím výnimočný? A prečo aj keď mi už toľkokrát ublížil (samozrejme i ja jemu) sa ho nechcem vzdať?
Vždy, keď sa snažím pohnúť ďalej, nakoniec sa obaja opäť stretneme na začiatku. Prečo, keď nám je súdené byť spolu, sa naše cesty neustále rozchádzajú? A ak nie je, prečo nás niečo k sebe vždy i po rokoch pritiahne? Nie je to irónia života? Niekedy sa zamyslieť, či niečo také ako osud naozaj existuje? Výnimočnosť tohto človeka nedokážeme pomenovať, dokážeme ju len cítiť. Niečo také mysľou, radou kamarátok a ani žiadnym iným spôsobom mechanicky nezmeníme. Má v nás špeciálne miesto.
Ako sa rozlúčiť?
Je čas ísť ďalej. Ale naozaj? Prvý článok, ktorý som na tento svoj blog napísala, bol o ňom. Bolo to skoro pred štyrmi rokmi. Bol o tom, ako je správne, aby ma nechal ísť. Bála som sa toho obrovského citu, ktorý sa mu odrážal v očiach. A dnes píšem tieto riadky a nechcem sa ho vzdať. Čo ak sa tentokrát na začiatku nestretneme a je to naozaj koniec?
Milé dámy, život je bumerang a niekedy nám naše rozhodnutia z minulosti nastavia ozaj krásne vyleštené zrkadlo. Prosím, premyslite si poriadne, ako sa vo svojich vzťahoch správate, aby ste si to potom nevyčítali. Bola som k nemu chladná a to spôsobilo v našom vzťahu nedôveru, moje výčitky z toho, ako som mu v minulosti ublížila. On mi to ani raz nedal pocítiť. Nikdy sa ma neopýtal prečo. Z toho ďalšie výčitky. A tak tu nakoniec sedím sama a píšem vyznania namiesto toho, aby som mu dokázala, že už nie som tá istá osoba ako pred rokmi.
Príliš som sa bála svojich citov, ktoré boli tak veľké a desivé, až som vyzerala bezcitná. Je voči nemu len spravodlivé, aby som ho už nechala na pokoji. To však neznamená, že nebude mať v mojom srdci špeciálne miesto. Vždy.
