Asi nastala chvíľa, keď si povieme zbohom, z jediného dôvodu a to, že neexistuje žiadna druhá možnosť. Síce to bude bolestivé a zničujúce, ale nikdy nebolo jednoduché opustiť niekoho, koho milujeme.
Nemôže byť pohodlné zvykať si znovu na osamelé večery, na rána v prázdnej posteli, na odchod z domu bez bozku, na zaspávanie bez popriatia sladkých snov. Vždy je dobré mať milovaného človeka po boku, starať sa o neho. Či už variť, prať, upratovať, fyzicky či psychickú pomáhať alebo podporovať.
Jednoducho je to oveľa príjemnejšie ako byť sám, pretože neprestajná samota je zničujúca. Ale my sa aj tak musíme naposledy objať a pobozkať. I keby si neprestajne voláme alebo sa navštevujeme vždy keď sa dá, už to nepôjde. Stále bude medzi nami objemný a hlboký oceán, ktorý nám nedovolí mať to najdôležitejšie po svojom boku práve vtedy, keď potrebujeme. Nedovolí nám darovať si objatia a ani bozky. Rozdelí nám cesty, sny, túžby, ciele a vlastne všetko, čo tvorilo naše MY.
Jednoducho nám nebolo dopriate byť spolu a šťastní. Boli sme donútení si dať zbohom. Aj keď dúfať, že to bude stále rovnaké aj keď budeme tisícky kilometrov vzdialení, bolo pekné, no dnes už obaja vieme, že je to nemožné. Jediná vec, ktorá sa nezmenila sú moje city k tebe a taktiež neochabli ani tie tvoje. Obaja však vieme, že je to len zatiaľ. Bohužiaľ, aj láska začne slabnúť, pretože milovať niekoho, s kým už sa viac zrejme ani neuvidíme, nie je vôbec jednoduché.
Jediná jedna vec, ktorá nám ostane, budú spomienky i keď možno budú čoraz bledšie. No budú tvoriť moju minulosť. Spomienky, ktoré sme za ten čas nazbierali. Od nášho prvého ahoj, cez prvé objatia, opité chvíle na párty, plač či smiech, až po našu poslednú spoločnú noc vedľa seba a tiež posledný pohľad plný sĺz a vynúteného úsmevu.
Neviem čím sme si to zašlúžili, ale rozhodne to je tak, ako to byť malo a my to nezmeníme. Prišiel deň, kedy si musel odísť. Ja som ostala sama tu a ty si odišiel sám tam, ale za niekým, kto ťa poteboval viac ako ja! To je jediné, čo mi dáva kladný význam.
