Nikdy si sa o mňa neprestal starať. Ani vtedy, keď sa nás všetko snažilo rozdeliť.
Nezáležalo na tom, ako sa na nás ľudia pozerali alebo čo si o nás mysleli. Dôležité bolo, čo sme k sebe cítili my. Nebolo to jednoduché, naša cesta bola obzvlášť ťažká, strmá a bolo na nej veľa trhlín, zákrut, chýb i skúseností.
zdroj: unsplash.com
Pamätám si ma jaskyňu, v ktorej sme boli s celou skupinou deň po tom, čo nám ľudia zničili všetko čo sa nám podarilo vybudovať. Prvý a posledný raz sme vtedy dovolili niekomu nás rozdeliť. Bola to jaskyňa, v ktorej sa nachádzali akési kvaple v tvare srdca a celé steny jaskyne boli popísané menami párikov. Pod týmto kvaplom bol kráter s ľadovou minerálnou vodou a jaskyniar nám kázal namočiť ruky. Malo to zapríčiniť zaľúbenie sa do ďalšieho rána. Vtedy si mi pošepkal: ,,Skočíme tam?“ A začali sme sa smiať. Hoci sme sa nemohli viac zblížiť a oboch nás mrzel predchádzajúci večer natoľko, že sme spolu nemohli ani rozprávať, si však celý tento výlet(a robíš to odvtedy až doteraz) na mňa dával pozor a nosil si so sebou bundu navyše, pre mňa aby mi nebola zima.
zdroj: unsplash.com
Zvykol si mi kontrolovať ruky. Vždy boli totiž studené, zohrievajú mi ich však tie tvoje, teplom plným lásky…
