Kde mi môže byť lepšie? Existuje miesto, kde sa môžem cítiť viac ľúbená ako tu? Tak nebezpečne blízko pri ňom, hľadiac mu bezstarostne do jeho smaragdovo-modrých očí? Som šťastná bytosť. Počkať! Som úplne bez seba! Dýcham ešte? Bije moje srdce stále? Tráva, na ktorej ležím a na ktorej som sa zrejme práve spamätala z hypnózy, je tak príjemne hrejivá. Toto ročné obdobie milujem. Všetko naokolo je konečne znova oživené lúčmi nebeského telesa. Konečne znova. Neviem ale najviac pravdepodobné je, že mi to takmer tyrkysovo-žiarivé nebo nado mnou počarovalo. Inak si neviem vysvetliť, čo za krásnu ilúziu som prežila.
Keď hľadím na nebo, hlavne keď je tak nádherne neobvyklé ako teraz, zvyknem zabudnúť na všetky blbosti. Nič vtedy nie je nemožné. Príde mi to, ako keby som tu videla vyryté mená všetkých mojich priateľov a ja si uvedomím, že sú tak super, a že sú pre mňa vesmírom života. Cítim, že v mojom srdci sa niečo pohlo. Ako keby sa uvoľnil hormón, ktorý lieči zlomené srdcia. Úžasný pocit, najmä keď ti život začne dávať bolestivé pastačky do brucha.
A tak si tu ležím, s lentilkovou čokoládou v jednej ruke, so zápisníkom v druhej, so smiechom na tvári a s ľadovým čajom v šálke. Rada chodím na svoju záhradu- či skôr našu spoločnú záhradu. Vždy si odtrhnem zopár malín, čo tu stihli vyrásť, nejakú tú jahodu, a potom ma baví fakt všetko, dokonca aj učenie. Mali sme pôvodne záhradu na dedine, ktorá bola však už v zlom stave, podobalo sa to schátralisku, lebo tu ešte bývali nebohí starí rodičia. Keď sme si za peniažky tohto pozemku kúpili „oázu eufórie“, alebo ako by som to nazvala, bola som veľmi šťastná. A teraz viem prečo. Veď je tu bohovsky!
Asi by som si nemala robiť zbytočné vyhliadky na bezchybný život, ale keď tu ide všetko akosi samo! Vždy bol môj mozog v tom, že to, o čom snívame, čo si predstavujeme, nie je ešte skutočnosťou, že to príde. Z časti je to pravda. Ale ja som si uvedomila, že už to samotné „zasnenie“ je z nebies a že je na tom čosi pravdy. No nie je to fascinujúce?!
Prajem si, aby každý mal svoje miesto pokoja. Či už v samote izby, či už pri mori na pláži, to je na každom z nás, no všetko začína srdcom. Tým nenásytným krvilačným dravcom, čo ide za všetkým, aby mohol chcieť ešte viac. Niet mu divu, veď túži po šťastí.
