Mala to byť obyčajná noc, kedy som sa šla zabávať s kamarátkami do klubu. No bol to posledný okamih predtým, než vstúpil do môjho života on. Nevedela som o tom. Môj život už viac nebol taký istý, ale to všetko ma ešte len čakalo, všetko bolo vo vzduchu, bol to osud, šanca a nevyhnutnosť. Tento deň zmenil celý môj život. Kiežby som vedela čo sa stane, možno by som radšej ostala doma.
No práve vtedy som potrebovala, aby niekto prišiel a zobral ma za ruku.
Chcela som mať kontakt so životom. Nechápala som rolu, ktorá mi bola daná. Zmätená som sa chytila práve jeho ruky. Zobral ma a ukázal cestu, po ktorej som sa mala vydať. Ukázal mi našu spoločnú cestu. A tak sa naša láska rozhorela. No rovnako rýchlo, ako sme ju našli, začali sme sa obávať, že ju stratíme.
Zobraziť celú galériu (4)
Bol moja prvá veľká láska. Bol prvý, kto si ukradol najväčšiu časť môjho srdca. Bol prvý, kto ma naučil, čo je to byť vo vzťahu. Bol prvý, kto ma naučil, čo je to láska. Práve s ním som zažívala všetky ,,prvé rázy”. S ním som spoznávala, čo je to byť ľúbená. Možno iba na chvíľu, ale predsa a za to mu patrí moje veľké ďakujem.
Prvé týždne boli krásne, no postupne sa všetko rúcalo ako domček z karát. Nech sme sa snažili ako chceli, bolo to čoraz horšie a horšie. A ja som sa cez slzy pýtala, čo je to za lásku, keď pre ňu tak trpím. Nemala by byť krásna? Nemala by som byť šťastná? No odpovede sa len strácali pomedzi slzy, ktoré tichúčko dopadávali na zem. Žeby moja duša onemela? Žeby umrela ako moje kvety, ako ja?
Vstupovala som každý deň do života so zatvorenými očami a dúfala som, že keď ich otvorím, všetko bude dobré. No nebolo. Nemala som pokoj. Celé dni som chodila ako troska a celé noci som preplakala. Prosila som ho, aby neopakoval znovu tie isté chyby. No akoby ma nepočúval. Akoby mal pre mňa len prázdne slová, tie isté sľuby zahodené len tak do vetra. Verila som mu. Jeden raz, druhý raz a na tretí som to vzdala. Povedala som dosť a písala som. Písala som, lebo ma to bolelo. Písala som, pretože som už nechcela krvácať.
Napísala som mu list, s ktorým som sa s ním rozlúčila.
Zobraziť celú galériu (4)
Bolelo to. Váhala som. Žeby som mu dala ešte jednu šancu? No nevládala som. Už viac som nemohla predstierať, že všetko je v poriadku. Už viac nie. A tak som mu ho so zlomeným srdcom podala. Moje srdce tĺklo a jeho pukalo. Plakal. Zvláštne, ja som neplakala, aj keď som vedela, že prichádzam o celý svet. Podala som mu ho a utekala. Utekala ďaleko preč. Chcela som utiecť od celého sveta, no moje nohy akoby prirástli k zemi.
Prosil o ďalšiu šancu, písal mi, snažil sa. Všetko oľutoval, no ja som chcela len pokoj. Nechcela som ho ani vidieť. Bolo to na mňa skratka moc. Strácala som sa v našom vzťahu a to som nechcela. Trápila som sa, zúfala som, čakala, dúfala a nežila. No nevzdával sa. Robil nám to obom ťažšie. Prečo ma nechcel nechať ísť? Prosila som ho o zľutovanie.
Viem, že to tak nevyzeralo, ale tak to bolo najlepšie. Bolelo to, viem, ale nakoniec je vždy lepšie nasledovať svoje srdce. Čím skôr to urobíme, tým menej bolesti v tom bude. Dnes sme to už dvaja pochopili. A tak ťa prosím, zober ma naspäť do noci, kedy sme sa spoznali a ja prejdem okolo tebe bez povšimnutia a všetká bolesť pominie…
