Hovorí sa, dvakrát a dosť. Alebo že, do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš.
Myslela som si, že každý si zaslúži druhú šancu. Veď predsa nikto nie je bezchybný a tiež by som chcela, aby mi bolo odpustené, keby som sa pošmykla. A tak som sa rozhodla odpustiť ti a neopustiť ťa. Ostať pri tebe. Stáť, aj keď si si to v tú chvíľu nezaslúžil a ja som si naivne myslela, že to oceníš a budeš sa vedieť správať.
Ach ako veľmi som sa mýlila, keď som si myslela, že si uvedomíš svoje chyby a splníš všetko to, čo si sľúbil. Stále som verila, že časom pochopíš, že nájsť milujúcu a oddanú ženu dnes nie je také jednoduché. Že si začneš vážiť všetko to, čo pre teba robím. Nechcela som veľa. Len trochu lásky a pochopenia.
Čas, ktorý by si mi venoval a nevyhováral sa na jeho nedostatok. Nemusela som byť tvojou prioritou číslo jedna. Dobre som chápala, ako veľmi ti záleží na tvojej práci, že potrebuješ byť aj s kamarátmi a mať svoj osobný priestor. No možno som bola tolerantná až priveľmi. Viem, že som urobila chybu, keď som si myslela, že ku mne cítiš to isté, čo ja k tebe. Teraz už viem, že ak by si ma mal naozaj rád, tak by si sa ku mne nikdy nesprával takto. Odmerane, chladne a neúctivo.
Keby som bola stanovila hranice už na začiatku, nemuselo to zájsť až tak ďaleko. Dnes už viem, že je bolo chybou odpúšťať všetky tvoje prehrešky, ospravedlňovať všetky nedokonalosti a prehliadať skutočnosť, takú akou v skutočnosti bola. Mýlila som si tvoj záujem o krátkodobé potešenie s niečím, od čoho som očakávala omnoho viac. A ty si vedel presne, čo k tebe cítim. Čo pre mňa znamenáš. A tak si to využil. Mňa. No ak čakáš, že sa znova vrátim a priplazím späť, si na omyle.
