Milé ženy, každá z nás, sme už určite povedali vetu: ,,Aj tak sú všetci muži rovnakí!“. Vôbec sme neboli nadšené z toho, že sme túto vetu museli vysloviť. No je to naozaj tak?
Spomínam si na, môj posledný rozchod a vravím si, že to bola jedna veľká katastrofa. Nie, nebolo to žiadne vyhadzovanie vecí von oknom, ako to môžete vidieť v tých filmoch o búrlivej láske. Bol to úplne pokojný, nenásilný rozchod dvoch ľudí, pričom to bolo jednému asi jedno.
Áno, myslíte si správne žienky, vtedy som naposledy vyslovila tú vetu, no verte nebolo to jediný raz za môj život. Veľmi som chcela, aby ma zadržal, keď som mu vracala kľúče od bytu. Vlastne stop! Nie, ja som ich nevracala. On si po ne, asi polhodinu po tom, čo som mu cez telefón povedala, že je koniec – prišiel. Vybavené, povedala to, tak to asi musí chcieť. To musela byť asi jeho jediná myšlienka, v ten moment. Presne toto gesto ma vtedy presvedčilo o tom, že som lepšie ani nemohla urobiť a to bola popritom láska na celý život, vraj.
Prv som si myslela, asi ako každá žena, že to len ja mám takú smolu na mužov, že určite nenájdem toho, ktorý môj život zahrnie šťastím a budem sa pri ňom cítiť ako princezná. Myslela som si, že už je na čisto všetko stratené. Viete, tie prvotné porozchodové stavy z toho, že nie všetko dopadlo tak ako ste si to predstavovali, že ten scenár sa napísal inak ako mal. Potrebovala som sa o tento príbeh hneď podeliť s mojou kamarátkou, ktorá mi potom začala rozprávať pocity z jej rozchodov a z mužov.
Rozprávala o tom tak zanietene, ako keby som pozerala horor v Zajatí démonov v priamom prenose. Uvedomila som si, že to nie tí muži sú naozaj všetci rovnakí, to už len my ženy ich tak vidíme, keď nespravia to, čo od nich chceme my. Teda to, čo sme od nich chceli v našich myšlienkach. Večer som ho čakala s večerou, o ktorej on netušil a nedoniesol mi kvety? Niečo absurdné! Povedala som mu, že je koniec a on sa so mnou nezačal hádať, zobral sa a naozaj odišiel? Moment, veď on len splnil to, čo som mu povedala, bez zbytočných hádok. Veď ja som bola tá, ktorá vždy vravela, že sa nechce hádať.
Drahé ženy, budí sa v nás dojem, že sú všetci muži rovnaký často preto, lebo nespravia to, v čo my tajne dúfame. Áno, často nám puká vtedy srdce, úprimne, aj nervy. Často prestávame veriť na toho nášho princa, len kvôli tomu, že náš ex nevedel vycítiť to, čo sme nepovedali. Nechcem si tu teraz mužov zastávať, len som si uvedomila, že sama so sebou chodiť predsa nemôžem. Často to síce tak vyzerá, veď iba ja viem, čo mám v hlave. Muži sú jednoduché stvorenia, schopné veľkej lásky a nehy, len sa s nimi treba rozprávať o tom čo cítime a možno to pôjde ľahšie. Za svoje city sa predsa hanbiť nemá.
Oni nám proste myšlienky čítať nevedia…
