Hovorí sa, že každá žena sníva o svojom princovi na bielom koni. Tak sa niekedy sama seba pýtam, kde sa sakra ten môj skrýva. Je to len sen, ktorý sa vlastne nikdy nenaplní, pretože toto je život a nie rozprávka, alebo sa na dobré naozaj oplatí čakať? Muž, po ktorom túžim, existuje, no čo ak sa nikdy nestretneme? Nie je lepšie brať to, čo je „v ponuke“?
Donútila ma o tom premýšľať debata s mojou známou. Po pár pohároch vína sa jazyky pustia do niečoho, pri čom by sme si v inom prípade do nich radšej zahryzli. A vzťahy sú téma, ktorú všetky ženy milujú rozoberať. Do toho momentu som ju vnímala ako šťastne zadanú, no priznala sa mi, že to nie je úplne tak.
Aj keď na svojho chlapa nemôže povedať nič zlé, vraj to nie je vzťah, aký si predstavovala. „Lepšieho ale nenájdem, asi by som mala byť rada za to, čo mám.“
Muž, po ktorom túžim, si vyžaduje čas
Jej slová ma priam zarazili. Prečo by mala ostávať vo vzťahu, v ktorom nie je na 100 % spokojná (jasné, že nič dokonalé neexistuje, ale chápeš, keď ti srdce hovorí niečo iné) len preto, lebo je „lepšie“ udržať si istotu, než v láske riskovať.
Ja taká byť nechcem. Nechcem byť s niekým, o kom nesnívam, len aby som nebola sama. Nie je to dobré ani pre mňa, a nie je to fér ani pre neho. Je to, akoby som len niekoho využila na to, aby so mnou strácal roky života.
Netúžim niekoho vodiť za nos a hovoriť mu „milujem ťa“, ak to nebude naozaj tak. Preto možno nechodím zo vzťahu do vzťahu, preto nesmiem dávať šancu hocikomu, ak to tak necítim. Bojím sa, že práve kvôli tomu, že budem zadaná s nesprávnym človekom, sa ma ten správny bude báť osloviť.
Muž, po ktorom túžim, raz príde. Nesmiem sa však uspokojiť s niekým, o kom nie som presvedčená. Nesmiem dovoliť sama sebe strácať čas a energiu s niekým, kto sa môjho srdca naozaj nedotkne. Viem, že láska sa dá budovať, no som naivná, ak túžim po takej, pri ktorej to budem vedieť už od začiatku?
