Práz­dno. Všetko, čo si po sebe za­ne­chal.

Som zmä­tená a ne­chá­pem ni­čomu. Pla­čem do van­kúša a pý­tam sa, čo to vlastne bolo. Chví­ľami mám po­cit, že mi srdce vy­letí z hrude a po­tom, po chvíli, je to ako by pre­stalo biť.

Smiešne. Po­ve­dala by som, že si mi zlo­mil srdce, ale to si ro­bil celý čas. A te­raz? Te­raz z neho os­tali iba zvyšky, a aj tie sa zme­nili na prach. V mo­mente, keď si ne­po­ve­dal, aby som os­tala. Keď si mi dal po­cí­tiť, že ne­bu­deš bo­jo­vať, pre­tože ti za to ne­sto­jím. Bola som len bez­výz­nam­ným člán­kom v tvo­jom ži­vote.  A ja hlúpa, som sa ne­zmohla na nič iné, len na to, že som ti po­ďa­ko­vala za to, že si ma dá­val dole. Za to, že si mi vždy po­šlia­pal moju krehkú žen­skú schránku. Za to, že si ma zní­žil na oby­čajnú vec, ktorú si vez­meš, keď máš chuť.  A keď sa do sýta na­ješ všet­kého, čo ti po­núka, ne­cháš ju tam. Samú, prázdnu, bez teba. A ja som bola hlúpa, za­sle­pená po­ci­tom, ktorý do­te­raz ne­viem opí­sať. To všetko som ti do­vo­lila. Bože. Je mi zle pri pred­stave, že som bola pre teba len niečo, čo ani nemá hod­notu.

A po­tom, po­tom si spo­me­niem na to, ako ti vždy žia­rili oči, keď si sa smial. A som zase tam, kde som bola. Akoby to bolo včera, keď to celé za­čalo. Ty, nočné svetlá a ten bláz­nivý ap­ríl…

Ne­vieš si ani len pred­sta­viť, ako sa cí­tim. Mám po­cit, že som blá­zon, pre­tože ne­do­ká­žem žiť bez člo­veka, ktorý ma iba ničí.

A ve­ľa­krát som sa za­mýš­ľala či ti chý­bam tak, ako ty mne. Ča­kať na tvoju správu, aj keď som ti mi­li­ón­krát po­ve­dala, že už nech­cem, aby si mi pí­sal. Te­raz? Srdce  sa mi láme na mi­lión kús­kov pri pred­stave, že ťa už ne­uvi­dím, že sa už ni­kdy viac ne­dot­kneš mo­jich pier. Že sa ne­bu­deme spolu smiať, že sa ma už ni­kdy ne­spý­taš, ako som sa vy­spala.

Práve te­raz by som sa chcela zme­niť na kvapku vody, ktorá sa vy­parí s pr­vým do­ty­kom sl­neč­ných lú­čov. Ne­viem ako to inak opí­sať. A chcem, aby si ve­del aké práz­dno je vo mne, a akú spúšť si po sebe za­ne­chal…

Po­vedz mi, úp­rimne, o čom to celé bolo? Prečo si za­čal a ne­ve­del po­kra­čo­vať? Prečo, aj keď si ve­del, že mi zlo­míš srdce, si išiel do toho? Prečo si to ro­bil do­okola. Na čo to bolo dobré? Bola som len chvíľka, ktorá ti vy­plní práz­dno v tej tvo­jej bled­nú­cej duši?

Vieš, ne­bolí ma ani tak to, že si ma ne­ľú­bil. Lebo k láske ne­mô­žeme ni­koho nú­tiť.  Bolí ma to, že ne­máš v sebe ani štipku po­kory. Že si ne­pres­tal, aj keď si ve­del, že mi ub­li­žu­ješ. Že to všetko be­rieš len tak, bez akej­koľ­vek vý­čitky, že ne­cí­tiš žiadnu vinu za to, ako sa te­raz cí­tim, a že aj na­priek tomu, že ma vi­díš úplne na dne, sa sme­ješ a pred­stie­raš ten svoj úžasný ži­vot.

Daj si ruku na srdce, na­ozaj si ne­cí­til nič? Na­ozaj si taký se­bec?

Ve­nu­jem ho Tebe. Po­sledný.

PS.: Možno sa ešte raz stret­neme. A keď sa nám stretnú po­hľady, v mo­jich očiach už ne­uvi­díš to, čo tam ke­dysi bý­valo. A ja v tých tvo­jich ne­bu­dem hľa­dať to, čo tam ni­kdy ne­bolo.

Komentáre