Môj vnútorný hlas ťa volá.
Volá za tvojimi slovami, volá za tvojou nehou. Nevie sa uspokojiť, že ťa stále má rovnako málo, nestačí mu to. Chce ťa mať viac a viac.
Telu chýba neha. Ušiam chýba tvoj hlas, ktorým ma opantáš. Očiam chýba tvoj úsmev a chôdza hrdého muža.
Hľadáš ma, ale môj rozum má obavy. Môj hlas ťa však volá. Moje pocity chcú byť naďalej bláznivé, neisté, pretože takto sa im to páči. Moje vnútro sa nechce zamilovať. Moje vnútro ťa chce mať, skúsiť, ale môj rozum to nechce pripustiť.
Vnútro chce vedieť, aké je to prebúdzať sa vedľa teba, vidieť ťa robiť bežné veci. Chce okúsiť tvoj život, chce doň nahliadnuť, ale iba na chvíľu. Na chvíľu, aby som vedela, čo chcem ja. Ako to vníma celé moje telo.
Som krehká a citlivá. Som však žena, ktorá po čase vie, čo chce a čo má robiť. Ale vieš to aj ty?
Myslím, že naše svety majú väčšiu snahu ako my dvaja. Myslím, že náš vzťah berieme ľahostajne. Všetko je to o oboch. Prečo sa obávame ako to bude po tom všetkom? Moje myšlienky tápajú a neprichádzajú na nič rozumné. Chceš ma, ale iba na chvíľu a ja teba tiež. Tvoje oči však prezrádzajú viac a moje pocity sú šialené z čoho máme strach. Strach odhaliť sa a zažiť spolu toho viac.
Keby si vedel ako chýbaš mojim ušiam, očiam, rukám… Akoby si len mohol vedieť…
