Pamätám si, keď sme mali v jeden tmavý večer rozdielny postoj k vínu. Ty si ho chcel ochutnávať a vyžívať sa v ňom, a ja som hľadala únik od starostí alebo len jednoduchý pokoj na duši.
Ty si chcel sedieť po tme v izbe pri krbe a ja von, na kopci za mestom, pozerať na hviezdnu oblohu. A niekedy v tomto období sme si prestávali úplne rozumieť, no ani jeden z nás na to vôbec nebral ohľad. A asi preto to skončilo tak rýchlo, ako to len všetko začalo.
V mnohých veciach sme boli podobní, no v niektorých úplne odlišní. A to sa ti po čase prestávalo páčiť. Vlastne, doteraz nepoznám dôvody, prečo si určité veci začal postupne úplne ignorovať. Lebo ja ich neignorujem doteraz. A vždy keď kráčam naprieč tým veľkým parkom, kde sme sa prvýkrát pohádali, zovrie mi žalúdok.
Áno, aj po takej dlhej dobe. 
Asi je aj tak stále na škodu, že sme si za ten čas neotvorili ani jednu fľašu. Ani nie kvôli tomu, že by sme neboli k sebe úprimní, no možno by sme sa začali viac rešpektovať.
Ale vieš, čo je na tom to najhoršie?
Presne to, že aj keď som ho s tebou nikdy nepila, stále mi ťa to víno pripomína. Či už je naliaty v sklenenom pohári, plastovej fľaši alebo oranžovom hrnčeku. Ale nie som si istá, dokedy to bude takto pretrvávať.
Lebo začínam mať pocit, že o nás dvoch by som nemala rozprávať s pohárom vína v ruke. A hlavne nie vtedy, ak to nebol prvý pohár. Lebo vtedy budem zas a znova musieť premýšľať a skúmať minulosť. No nechcem byť zodpovedná za tie činy, ktoré môžu tomu ďalej nasledovať.
A úprimne, nechcem si znovu búchať hlavu o stenu, ak by som si ďalšie ráno prečítala slová, ktoré by som v tú chvíľu ihneď oľutovala. Aj napriek tomu, že moje skoro opité ja to tak o druhej v noci chcelo.
P.S.: To tvoje telefónne číslo by som radšej mala vymazať zo svojho mobilného telefónu. Vieš, len pre svoje vlastné dobo.
Alebo aj tvoje?
