Za­mi­lo­va­nie sa do teba bolo ako z filmu. Ta­kého, ktorý by som dnes po­va­žo­vala za smiešny a od­porne sladký, no vtedy som bola vďaka tebe dňom i no­cou v ob­la­koch. Boli to presne tie „ne­mô­žem spať, ne­mô­žem jesť“ stavy, kedy som sa ne­ve­dela na­ba­žiť tvo­jej prí­tom­nosti, tvojho úsmevu a nášho spo­loč­ného uží­va­nia si ži­vota. Zrazu som si už ani ne­pa­mä­tala, aký bol ži­vot pred tým, ako som ťa spoz­nala. Zrazu si bol mo­jím ži­vo­tom ty.

Úp­rimne, ani som ne­mys­lela na to, že by som raz mala byť opäť bez teba. Ne­mys­lela som na to, že by som sa to vô­bec nie­kedy mu­sela na­učiť. Bola som pre­sved­čená o tom, že sme spriaz­nené duše. Že ty a ja jed­no­du­cho pat­ríme k sebe.

Chyba. Chyba. Chyba.

fre­e­pik.com

Tak rýchlo ako som ti pod­ľahla, som ťa akoby lusk­nu­tím prs­tov stra­tila. Bolo to ako by som je­den deň žila svoj sen, na tom is­tom ob­lá­čiku v sied­mom nebi a na druhý deň sa mu­sela učiť cho­diť po tom, ako som z toho ob­lá­čika padla na tvrdú zem re­a­lity.

Čas vraj lieči, no ja mám po­cit, že ten môj iba ply­nie. A od­kedy si preč, ply­nie akosi po­maly. Koľko času je dosť času? Kedy ten čas za­čne lie­čiť? Ne­mo­hol by už te­raz? Trid­sať dní je predsa viac než dosť! Čím viac sa sna­žím na teba za­bud­núť, tým ťaž­šie je pre mňa chá­pať, že si sa roz­ho­dol inak. Nech ro­bím čo­koľ­vek, stále si pra­jem, aby si tam bol. Pre­tože tak som bola zvyk­nutá.

Mies­tami je náš ko­niec po­dobný nášmu za­čiatku. Ani te­raz ne­mô­žem spať, ani jesť a je­diné na čo mys­lím, si ty. Kla­diem si otázky, na ktoré mi ni­kdy nik ne­od­po­vie. A hlavne, nie ty.

Ne­viem ako sa žije bez teba. Ne­mala som to­tiž v pláne žiť bez teba a tak som sa to ni­kdy ne­učila. Odo dňa, kedy som ťa spoz­nala som rie­šila len to, ako bu­deme spolu ďa­lej rásť, tak ako som in­ten­zívne pre­ží­vala náš za­čia­tok, tak po­ľahky som za­budla na to, že by to nie­kedy mohlo mať i ko­niec. Te­raz som stra­tená, pre­tože som po­sta­vená pred ho­tovú vec a ne­viem ako ďa­lej. Je to ako prísť na skúšku, o kto­rej som ani ne­ve­dela, a tak som sa na ňu ne­učila.

unsp­lash.com

Nie som však hlúpa. Viem, že touto cesto bu­dem mu­sieť prejsť. Viem, že sa po­ma­ličky bu­dem mu­sieť na­učiť ráno vstá­vať a dňom krá­čať bez teba. Rov­nako som si istá, že to zvlád­nem a dú­fam čas bude k moje pa­mäti na­toľko mi­lo­srdný, že z nej všetku bo­lesť vy­maže a do­volí tak môjmu srdcu opäť raz mi­lo­vať.

Aj tak sa ale mu­sím pri­znať, že to na čo mys­lím naj­viac nie je pred­stava, že sa vrá­tiš. Ne­mys­lím na to, ako a či si k sebe ešte nie­kedy náj­deme cestu. Mys­lím len na to, či sa cí­tiš rov­nako. Tiež sa predsa zo­bú­dzaš sám. Tiež po­ču­ješ v rá­diu pie­seň, na ktorú sme prvý raz tan­co­vali. Tiež sa ťa stará mama opýta ako sa mám a ty jej bu­deš mu­sieť po­ve­dať, že už nie sme spolu. Mys­lím práve na to, či ti v ta­kýchto chví­ľach chý­bam.

Nech­cem, aby si svoje roz­hod­nu­tie ľu­to­val. Ak si k nemu do­spel aj na­priek všet­kému čo sme spolu mali a plá­no­vali tak bolo do­sta­točne veľké na to, aby som si priala, aby bolo správne. Chcem len ve­dieť, že ti nie­kedy tiež chý­bam rov­nako silno a by­tostne, ako ty mne. Pre­tože ak boli tvoje city as­poň z po­lo­vice tak silné a úp­rimné ako si mi ich uka­zo­val, tak ti teda sakra mu­sím chý­bať.

Komentáre