Drahý mnou milovaný,
láska niekedy nestačí. Týmito slovami sa začal náš príbeh. Bolo to znamenia už na začiatku? Alebo len zopár náhodne poukladaných slov? Poznala som ťa? Tak skutočne? Asi áno. Určite.
Neverím tomu, že by si bol iným človekom, za akého som ťa pokladala a stále pokladám. Bola som naozaj šťastná. Úprimne.
Po dlhej dobe plnej sĺz a myšlienok na minulosť. A zrazu si prišiel a ukázal mi život. Neviem, či som sa začala smiať vďaka tebe počas toho, ako sme si písali.
Nejako si nespomínam na obdobie predtým. Nechcem si spomenúť. Načo. Ja som svoju minulosť vyriešila, zavrela do šuplíka. Začala som sa tešiť na budúcnosť. Našu spoločnú budúcnosť.
Nepokladám nás len za letnú lásku či vzplanutie. Naozaj som sa zamilovala. Vieš, snažím sa s tým vysporiadať. Nedávno som bola na oslave, ktorá sa zvrhla v jednu veľkú párty.
Na začiatku som nemala chuť sa usmievať. Dokonca ani tam ísť. Ale kvôli mojej kamarátke som nasadla do vlaku a prišla. A ty si nebol schopný kvôli dievčaťu, ktoré verím, že si miloval, nájsť päť minút času v ten osudný večer a povedať jej pravdu do očí.
Vedel si, že to nevydržím a vytiahnem to z teba. Cez správu alebo telefonát. To je jedno ako, ale skrátka si to vedel. Tancovala som, pretože som to chcela vytancovať, dokonca vyspievať, aj keď som nepoznala slová. Ten smútok a žiaľ. Plač nepomáha, ani objímanie plyšového vorvaňa, ktorý plní želania.
Želala som si, aby si bol vždy v živote šťastný.
Zvolil si si ale šťastie, o ktorom si ma presviedčal, že ho už nechceš. Očividne chceš. Ale budem to plne rešpektovať a veriť každému tvojmu kroku, že je ten správny, nech už to bude akokoľvek ťažké. Áno, je ťažké sa priznať, viem. Priznať, že si sa vykašľal na tú nekonečnú lásku, ktorú k tebe stále cítim.
Nikdy som kvôli žiadnemu chlapcovi nepremýšľala, že prestanem fajčiť. To ty si mi otvoril oči. Vo veľa veciach. Snáď vo všetkom, čo som robila.
Nuž, ako raz napísala moja kamarátka, zrazu sa stane bum a niekto nám vojde do života a aj keby sme akokoľvek chceli, neubránime sa citom. Presne tak sa to stalo v našom prípade.
Jeden hlúpy telefonát, jedna hlúpa prechádzka v parku. Sakra! Neviem, čo mám robiť. A to väčšinou vždy aspoň tuším. Ale teraz prosto nie. Nebol by to život, môj život, keby sa niečo nepokazilo, pokiaľ začnem milovať.
Vieš, aj ja mám živote osobu, s ktorou sa dokážem rozprávať hodiny o hovne. Doslova. Má špeciálne miesto v mojom srdiečku. Vždy ho tam bude mať, veď predsa na dva roky v podstate krásneho vzťahu sa nezabúda.
Ale nikdy, naozaj nikdy v živote by som sa do toho vzťahu už nevrátila. Prečo? Pretože viem, že aj keď bol naozaj nádherný, ničil ma. Istým spôsobom. Nie chtiac, ale skrátka to tak bolo. Áno, uvedomujem si, aké je ťažké odolať krásnym slovám tesne po rozchode. Ani ja by som neodolala.
Vtedy, počas tej párty noci som bola vonku.
Vieš, kam som sa pozrela? Len sa stotinu sekundy, ale predsa? Presne tak. Na hviezdy. Vždy som ich milovala. Zrazu sa mi zaslzili oči.
Neviem, čo si robil, no kiežby sme sa pozerali na rovnakú hviezdu, aj keď každý na inom mieste. Tak ako si mi to povedal, keď sme si dve hodiny telefonovali a plakali a občas sa smiali zároveň.
Od chvíle, kedy si ma nechal, sa na hviezdy už nemôžem ani pozrieť. Strašne ma to zabolí a zaslzia sa mi oči. Je to škoda, no raz to bude dobré.
Občas ma prepadne náhly nával hnevu.
Ale myslím si, že je to iba prezlečený smútok. Ako sa spieva v jednej pesničke. Tú nepoznáš. Mrzí ma, že si nemohol spoznať všetky moje obľúbené piesne a knihy. Myslím, že by sa ti istým spôsobom páčili. Už len preto, lebo som ich milovala ja.
Pripomína mi ťa každé z mojich obľúbených miest. A istým spôsobom som za to vďačná. Chcela som ťa zobrať ešte na kopu ďalších. Len tak si ľahnúť do trávy a užívať si náš spoločný čas.
Ťažšie je, že mi ťa pripomína aj môj domov. Myslím to miesto, kde mám klavír, posteľ a mamu. Mama. Chýba mi tá tvoja. Rada som počúvala jej smiech. Bol veľmi podobný tomu tvojmu, a predsa v niečom iný. Nádherne úprimný.
Už ubehol presne mesiac a stále občas nemám chuť ísť do školy.
Bojím sa. Že to nezvládnem, zložím sa na chodbe a budem plakať. Viem, sú tam moje kamarátky. Všetky. Každá z nich ti dáva jasne najavo, čo si myslí. Občas mi to je ľúto, ale veľmi si ich za to vážim.
Veľmi rada by som to nejako zastavila, no nie je to v mojich silách. Prepáč. Zaujímalo by ma, či keď počuješ moje meno, chýbam ti. Aspoň trošku.
Nechcem prosiť o lásku, pretože láska, o ktorú treba prosiť, nie je láskou.
Prajem si tvoje objatie. Ešte aspoň jedno. Také, aby som mala pocit, že ti na mne záleží. Keď ťa s ňou vidím na chodbe, počujem tvoj hlas, alebo vidím niektorého z tvojich priateľov, veľmi ma to bolí.
Možno sa smejem a tancujem a robím všetky tie bláznovstvá, ako keď som bola s tebou, ale… Jednoducho vo vnútri ma to trhá na kúsky.
Potrebujem čas. Veľmi veľa času.
Predtým sme si obaja každý deň našli zámienku, prečo si zavolať, napísať, čokoľvek. A teraz? Ani sa nepozdravíme. Vieš, nedokážem sa na teba pozrieť. Sľubujem, že jedného dňa prejdem okolo so vztýčenou hlavou a na celú školu poviem to jednoduché ,,ahoj“.
Milujem tvoje brutálne korytnačie oči, hebké pery, smiech, grimasy, gúľanie očami… Kašľať. Celého teba. Prepáč mi, že som ťa nedokázala urobiť najšťastnejším chlapom na svete. Ale budem veriť, že ťa ním urobí iná s oveľa väčšou kopou lásky, ktorú, dúfam, sa naučíš prijať.
Alebo sa prosto aj ty bezhlavo zamiluješ. Netreba bezhlavo, len sa oddáš jej láske a budeš veriť, že všetko bude v poriadku. No a možno zostaneš s ňou, lebo ona je tá pravá, neviem.
Povedal si, že mi nechceš ublížiť.
Nikdy si mi neublížil. Ver mi. Iba raz. Tým telefonátom a informáciou, že si sa vrátil k svojej bývalej.
Len mi, prosím, znova nehovor, že si zaslúžim niekoho lepšieho, pretože ak by som mala ešte miliónkrát na výber, zvolila by som si aj tak teba.
Myslím, že je to aj tak celé len o tvojom strachu poddať sa tomu. Zvolil si si jednoduchšiu cestu. Väčšina ľudí si ju volí.
Najradšej by som ťa uniesla. Bez opýtania a ospravedlňovania.
Nemôžem, pretože by si nebol šťastný. Niekde v hĺbke môjho srdiečka stále čakám na krémeš s kaktusom. Vždy som bola naivná.
Pamätáš, ako si mi povedal, že ak už aj ja neverím v zázraky, tak potom už nevieš kto? Verím. Vždy som verila a aj budem.
Nech sa stane čokoľvek, budem čakať, že sa jedného dňa objavíš na mojej ceste životom a spoločne dopíšeme našu kapitolu. Alebo ešte lepšie… začneme písať novú. Pekne od začiatku.
S láskou R.
