Ahoj, chcela by som ti niečo napísať. Áno tebe. Tebe, ktorá to možno celé nechápe a ani nikdy nepochopí. Nebude to o láske medzi mužom a ženou. Bude to len o láske. Ani som nevedela, že to bude také ťažké. Ťažké vnímať človeka s jeho problémami. Problémami, ktoré ale neboli vyslovené. Byť milá k ľuďom, ku všetkým, ale hlavne k nej. Bez výnimky. Možno keď sa na chvíľu zadívaš do jej očí tak pochopíš čo sa deje. Pochopíš, že tie slzy niekedy nie sú len tak bez príčiny. Že problém môže byť aj niekde inde. Niekde u teba. Niekde vnútri. Možno sa ti to snažila povedať raz. Možno tisíc krát. Ale videla, že to nechápeš.
Nie si schopná chápať jej svet. Možno je to vekom. Možno je to dobou. A možno je to len nezáujmom. Stále to ale nedokážem pochopiť, ako tam len tak môžeš stáť a tváriť sa, že sa nič nedeje. Ja viem, že sú svetlé chvíle. Chvíle plné smiechu a radosti. Ale tie ostatné bolia a bolia moc. A čo bolí ešte viac, je práve to, že si to neuvedomuješ. Len tak tam sedíš v obývačke, pozeráš televízor a myslíš si, že je všetko v poriadku. Že vlastne ani nie je čo meniť. Zmenilo by to možno len pár otázok. Či som v poriadku, ako sa mám, či ma niečo netrápi alebo či sa proste nepotrebujem len tak porozprávať. Vzťahy sú zvláštne. Najzvláštnejšie je práve to, že ťa mám rada, veľmi ťa mám rada, ale už akosi nevieme spolu fungovať. V jednej domácnosti, dlhšie. Mrzí ma to, ale už ani neviem či to dokážem niekedy zmeniť. A či sa to vôbec dá. Hľadajte cestu k sebe a to stále. Nenechávajte od seba odchádzať ľudí, ktorí majú byť vašou súčasťou. A práve toto, toto je venované všetkým mamám. Mamám z pohľadu dcéry.
