Na otázku Čo je láska? by každá z nás dala úplne inú odpoveď. Ja sa však dnes chcem porozprávať o tom, čo láska rozhodne nie je. A láska nie je, najmä, samozrejmosťou. To si občas vôbec neuvedomujeme. Až keď ju stratíme, dostaneme facku od tejto pravdy.
Vedia to ľudia, ktorí ju nemajú, tí, ktorí ju stratili, tí, ktorí po nej túžia, iba nie tí, ktorí ju naozaj majú. Len ťažko by si vo chvíľach šťastia a zamilovanosti myslela na to, že by to mohlo skončiť, však? Je to úplne normálne. Prečo by sme si mali kaziť náladu a privolávať smutné myšlienky, keď práve prežívame tak krásne obdobie?
To od teba nikto nechce. Ale uvedomovať si dar lásky, to by si mala vždy. Vždy, keď ťa milovaný človek objíme, pobozká, pohladí… byť vďačná za to, že sa to dostalo takého šťastia. Pod všetkými tými pocitmi, ktoré sa tebou preženú vedieť, že máš niečo, o čom mnohí iba snívajú.
Je to smutné a bolestivé, ale naozaj nie každý v živote nájde toho pravého. Nie každý zažije čistú lásku, pre ktorú nebude po nociach plakať do vankúša či kričať zo sklamania. Kto nikdy nemiloval a nebol milovaný, žije vo večnej noci. Nie je úžasné, že si našla svoje svetlo?
