Pred niekoľkými mesiacmi som stretla niekoho, s kým som okamžite cítila „chémiu„. Niekoho, pri kom som sa cítila sama sebou od začiatku a nemusela som sa vôbec na nič hrať. A pred niekoľkými mesiacmi by som nebola povedala, že to všetko raz skončí.
Bola som si celkom istá, že bol ten pravý. Zakaždým, keď sme sa stretli som bola ohromená, ako na mňa dokáže pôsobiť už len jeden pohľad.
Spočiatku som si ale nechcela priznať to, že som do neho zamilovaná. Nebol nejako extra príťažlivý, ani láskavý… Ale bol ako ja. Skutočnosť, že sme si boli v mnohých veciach podobní ma strašila, pretože som vedela, že ak mu dám šancu, budem sa báť, že ho stratím. Vedela som, že nenávidím strácať ľudí, ktorých milujem.
Ako však išiel čas, uvedomila som si, že múry a steny medzi nami sú už dávno zbúrané a pustila som ho do môjho srdca. Nech ma vidí skutočnú, nech ma vidí so všetkými zraniteľnými vlastnosťami, ktoré mám. Cítila som niečo neskutočné, niečo iné a niečo nové. Vydesilo ma to a chcela som utiecť. Avšak čím viac som sa ho snažila nechať ísť, tým viac som sa k nemu pripútala.
Keď som bola s ním, všetko vyzeralo tak jednoducho. V ničom som nevidela problém a myslela som si, že všetko zvládnem.
Bola to divoká láska, ktorá rýchlo začala a rýchlo, bohužiaľ, aj skončila. Neverila som, ako rýchlo to naozaj dokázalo prísť. Ako rýchlo ma dokázal opustiť, keď už vedel, že ma má celú.
V určitom čase som verila, že ma miloval a bola som o tom presvedčená. Lenže… Toľko času som strávila tým, že som sa venovala veciam, ktoré neboli podstatné, že som zabúdala na to najpodstatnejšie.
Rozbil moje srdce na milión častí a neviem ako sa mám znovu postaviť na nohy. Verím však, že raz si odpustím za to, čo všetko sa stalo a za chyby, ktoré sme spravili.
Že si odpustíme za to, že sme mali lásku, ktorú sme nemohli zachrániť, no aj tak sme sa milovali.
Zdroj: thoughtcatalog.com
