Boli sme ešte len deti, keď sme sa spoz­nali. Deti, ktoré si išli za svo­jimi snami a ne­rie­šili zby­toč­nosti. Ľú­bili sme sa. Uží­vali sme si každú spo­ločnú chvíľu. Boli sme šťastní. Ne­za­bud­nem na naše spo­ločné zá­žitky, keď sme spolu bl­bli. Ako sme si po­sta­vili vlastný sta­tív z ko­ná­rov stromu, ako sme boli spolu každú voľnú se­kundu, ako sme ces­to­vali do Ta­lian­ska na otočku a hľa­dali celé ho­diny po meste Mc­Do­nald /a aj tak ho ne­našli/.

Ne­za­bud­nem, ako si ma učil jaz­diť na aute a ja som na­há­ňala srnku či za­jaca, ktorý mi, bo­hu­žiaľ, ne­ušiel. Náš smiech bol ten na­júp­rim­nejší a naše bitky ne­ko­nečné, silné a bo­les­tivé. Na­ko­niec sa ale vždy skon­čili ra­dostne a smiali sme sa na na­šich mod­ri­nách a škra­ban­coch. Ne­do­ká­zalo nás roz­de­liť nič, ani diaľka, ktorú sme mu­seli stále pre­ces­to­vať, aby sme boli spolu.

fre­e­pik.com

Ako sa čas po­sú­val a my sme vy­ras­tali, na­stali v na­šich ži­vo­toch zmeny. Viac po­vin­ností, me­nej spo­loč­ného času. Veľa ľudí sa sna­žilo nás roz­de­liť, ale ni­komu sa to ne­da­rilo. Dr­žali sme spolu pevne ruka v ruke, kým ne­prišli prvé veľké hádky. Prvé veľké nez­hody, kvôli času. Boli sme na seba na­via­zaní, boli sme na seba zvyk­nutí. Už od „det­stva“. Sna­žili sme sa byť spolu, ale ne­šlo to.

Na­priek tomu som ťa stále ľú­bila, kaž­dým dňom viac a viac. Aj cez všetky hádky, ktoré sme pre­ko­nali. Ne­boli pekné, ne­boli sme ku sebe ani slušní, ani to­le­rantní a po­ve­dali sme si veci, na ktoré keď po­mys­lím, je mi zle. Ani len tí naj­horší ne­pria­te­lia by si také niečo ne­po­ve­dali. Bili sme sa, bo­jo­vali, pla­kali, na­há­ňali. Ale i na­priek všet­kému sto­jíme pri sebe a je­den za dru­hého by sme dali všetko.

Obaja sme si pre­šli po­me­dzi náš vzťah aj inými. Asi to tak proste malo byť. Všetko sa deje kvôli nie­čomu a toto všetko nás len utvr­dzuje, že my dvaja sa ku sebe vrá­time nech sa deje čo­koľ­vek.

fre­e­pik.com

Si pre mňa ten naj­dô­le­ži­tejší. Nie si do­ko­na­lým prí­kla­dom per­fekt­ného chlapa, ale kto áno? Možno pat­ríš me­dzi tých „zlých chlap­cov“, ale ni­kdy by som na tebe nič ne­zme­nila a pre mňa ten „per­fektný“ si. Aj keď si to ne­mys­líš. Aj keď sa nie vždy podľa toho sprá­vam. Ale vá­žim si každú ma­lič­kosť. Každý oka­mih. Každú pusu na čelo, ktorú mi dáš pred spa­ním. Vá­žim si, ako si ma do­ká­žeš pred kaž­dým za­stať. Viem, že nech sa deje ho­cičo, prí­deš si ma ochrá­niť aj o pol­noci.

Dnes už nie som to dieťa, ako keď sme sa spoz­nali. Ty tiež nie. Sme dvaja do­spelí ľu­dia, ktorí si prajú mať spo­ločnú bu­dúc­nosť. A ak niečo ne­po­mi­nie, tak to je láska me­dzi nami, ktorá nás vždy bude spá­jať a ťa­hať k sebe späť. A dnes, dnes ťa už hl­boko mi­lu­jem. Za to všetko, čím sme si spo­ločne pre­ská­kali, za to všetko, čo sme je­den pre dru­hého obe­to­vali.

Komentáre