Niektorí ľudia to nazývajú ružové okuliare, aj keď, ja si ich predstavujem pekne čierne. Láska je kvôli nim slepá tak veľmi, že to snáď ani nie je možné. Ružová je síce naivná zamilovanosť, no keď sa žena zamiluje, občas to nie je o nevinných motýlikoch v brušku, ale o poriadnej hlúposti.
Je rozdiel medzi tým, keď z očarenia prehliadame „chybičky“ a tým, že nevidíme (alebo len nechceme?) obrovské prekážky, na ktoré nás upozorňuje dokonca aj naše okolie. Každý človek si zaslúži lásku a každý človek si na tomto svete nájde aj svoju spriaznenú polovičku. Stáva sa však, že tú polovičku vidíme v niekom, od koho by sme mali skôr brať nohy na plecia.
Láska je slepá, no našťastie vyprchá
A ešte väčšie šťastie je, že je to väčšinou tá nepravá láska, taká, ktorá nám len ubližuje, tá, ktorá nás zraňuje. I keď ju na začiatku vnímame v úplne inom svetle. Raz už je to tak, ako sa hovorí, keď sa žena zamiluje, aj v debilovi vidí Boha. Svojho kráľa. Dokonalého muža, ktorému sa nik nevyrovná.
Keď v srdci cíti hrejivé teplo, nechce si ho nechať vziať. Nechce pokaziť tú rozprávku, ktorú prežíva. Nechce dovoliť, aby sa z kráľa stal šašo, z Boha diabol, z pána dokonalého, niekto, na koho nevie nájsť dobré slovo. Ale realita je taká, že jedného dňa zistí, že to tak bolo vždy. Len ona pred tým zatvárala oči, pretože pomyslenie na lásku jej opantalo rozum.
Niekedy jej srdce našepkáva, že niečo nie je v poriadku, no tak veľmi ho chce chrániť pred bolesťou, že to bude radšej potláčať. Až do momentu, kedy si viac sama klamať nemôže.
Nie je to nič, čo treba ľutovať, to sa predsa stane každému. Berme to však ako ponaučenie, že pri tom ďalšom vzťahu, treba mať oči otvorené, nie iba prižmúrené, okey?
