Kráčala po ceste. Na nebi svietili hviezdy a pod nohami cítila tvrdý betón. Premýšľala. Nie nad svetom, tak ako vždy zvykla. Tentokrát to boli udalosti posledných 48 hodín. Toľko sa toho stalo a zároveň bolo všetko po starom. Vo vrecku nahmatala krabičku cigariet. Nepovažovala sa za fajčiara no občas jej ten nikotín v tele skrátka robil dobre. Krabička jej vydržala niekedy aj pol roka. Váhala. Zapáliť si alebo nie? Keby bola situácia iná, už dávno by mala polovičku cigarety stiahnutú. Ale teraz…
On nemohol cigarety ani cítiť. Vždy sa spoločne vyhýbali zafajčeným priestorom. Občas síce zašli na čaj do ich obľúbeného rockového podniku v meste, tam bolo cítiť cigarety vždy, no to bola výnimka. Pre jej krásne oči by urobil čokoľvek. Veľmi ju miloval. Vtedy…
Zasmiala sa. Vlastne, bol to skôr zúfalý úškrn nad celou situáciou. Ešte včera cítila na perách jeho bozky, telom jej behali zimomriavky a roztápala sa pri každučkom pohybe, ktorý v tak dokonalom rytme, vykonávali ich telá. Mala pocit, že tou cigaretou to dá zo seba preč a to nechcela urobiť. Zároveň však cítila, že ak to neurobí, bude ju to v myšlienkach naháňať ešte veľmi dlho. Chytila krabičku. Rýchlim pohybom si vložila cigaretu do úst a zapálila. Vdýchla. Odložila zapaľovač. Vydýchla. Ťahala dym až do pľúc a rýchlymi výdychmi sa ho snažila zbaviť. A tak dookola.
Ich príbeh sa začal pred necelými tromi rokmi. Bola to láska tak silná, že nech by sa stalo čokoľvek, to neskutočné puto tam zostalo. Bola vtedy ešte veľmi mladá. Neverila na lásku no on jej ukázal, že skutočne existuje. Cítili sa ako v rozprávke. Nikdy na seba nekričali, všetky nezhody si dokázali vydiskutovať hneď a bez akýchkoľvek hádok. Ona bola tak detská a nevinná no zároveň vedela byť aj veľmi vášnivá a ženská. On bol muž s dušou chlapca. Spolu sa smiali, plakali, bláznili, tancovali… A aj keď sa zdalo, že ich vzťah bol možno rovnaký ako všetky ostatné, nebolo to tak. Bol výnimočný. Po všetkých stránkach.
Mesiace plynuli. Milovali sa najviac na svete a ešte viac. Lenže, osud sa s nimi začal hrať nie len po tej peknej stránke. Po roku, mesiaci a piatich dňoch jej odišiel. Ani jeden z nich neveril, že by to mohlo byť navždy. Bol to predsa len jeden rok študijného pobytu. Verili, že to zvládnu. Bohužiaľ, nezvládli. Ona ho verne čakala a on? Zamiloval sa. Možno sa to nikdy nemala dozvedieť no predsa. Od úplne nesprávnej osoby. Zrútil sa jej svet. A tak, keď sa vrátil, stretli sa. Nebol tam hnev. Veď predsa vždy chcela len jeho šťastie a ak bol šťastný s inou…
Po dvoch rokoch vzťahu. Obaja si poplakali. Rozišli sa v dobrom. Zostali v kontakte a vždy sa informovali o novinkách v ich životoch. Stále bol človekom, ktorému verila najviac na svete. Veď vravím, to silné puto tam stále zostalo a tak sa jedného dňa rozhodla splniť sľub, ktorý mu dala ešte za čias kedy tvorili pár. Mal koncert. Jeho prvý. A ona? Prišla, veď to bol sľub a navyše, cítila sa šťastne aj za neho, vždy mu verila, že to dotiahne ďaleko. Aj vo chvíľach keď tomu neveril on sám. Bola na neho taká hrdá!
Prespala u neho. Nič od toho ani jeden z nich neočakával, proste sa mali radi, spoločné chvíle si vždy užili a nikdy sa im nestalo, že by sa nemali o čom porozprávať. Lenže… Celú noc preležali v objatí a nad ránom, keď už nemohol spať, dával pozor a hladkal ju po vlasoch aby sa cítila v bezpečí. Presne ako za starých čias. Ráno prebiehalo pokojne. Spoločne ležali v posteli a užívali si prítomnosť daného okamihu. Cítili sa spolu skutočne šťastne. Až zrazu to škrabkanie po jeho chrbte a hladenie ju vo vlasoch začalo byť jemne vášnivé. A tak ju pobozkal. A ona sa nechala a… Zrazu sa ocitli uprostred búrky všetkých tých dotykov a bozkov a neostávalo im nič iné len sa tomu poddať. Keby len raz…
Vysvetlili si to. Porušili morálku. Ale boli šťastní. A nie je niekdy šťastie dôležitejšie ako všetky tie morálne kódexy a hlúposti? A tak mu prikývla na to, že je medzi nimi neopísateľná vášeň. A ani na jedinú sekundu si nechcela priznať, že možno k nemu niečo stále cíti. Predsa? Veď to bolo tak dávno… Nie, nie, bude to len omyl a vzrušenie. Všetko pekne zvládli, rozprávali sa ako za starých čias a ona nechápala prečo má tak obrovskú chuť plakať. Veď predsa, nič také sa nestalo, nie? Pochopili sa, je to v pohode. Spoločne sa smiali.
A tak, keď prišla domov, zrazu to na ňu celé doľahlo. Pozrela sa na stenu s plagátmi pomedzi ktoré boli nenápadne nalepené fotky jej a… jeho. A vtedy to už viac nezvládla. Hodila sa na posteľ a plakala. Plakala tak veľmi až zaspala. A ráno? Jediné čo zvládla bola sprcha, plač a spánok. Všetko totiž pochopila. Pripadala si taká hlúpa! Ľúbi ho. Presne tak ako pred tými skoro troma rokmi. Presne tak ako včera, pred týždňom, mesiacom… ako stále. A tak teraz stojí na tvrdom asfalte, v ruke drží skoro dofajčenú cigaretu a oči má upriamené na oblohu. Oblohu plnú hviezd, ktoré tak radi spolu pozorovali. Každá jedna hviezdička je spomienkou na toho muža, ktorý bude zrejme tou osudovou láskou ako to býva v romantických filmoch. Nevie kedy sa to celé skončí. Ani nevie, či ju ešte niekedy bude milovať alebo ako to celé vlastne dopadne. No vie jedno – nikdy nič z toho čo sa stalo neľutovala a ani nebude. Nemá prečo.
A kde je teraz? Po líci jej stekajú horúce slzy a spomína na každú jednu sekundu toho šťastného obdobia ktoré ukončili tak dávno a predsa má pocit, že ešte aj tak ničomu z toho nie je koniec…
